Medička z Martina

Ahojte, Znova sa vám hlásim. Nový semester ešte nezačal, takže ešte nie som presýtená pojmov a dojmov a viem vám teda povedať, aké techtle-mechtle sa diali u nás v zime, kým to mám čerstvo v pamäti. Bude to také „filmové“ ohliadnutie sa (filmové preto, lebo bude krátke a asi aj dosť patetické), aby ste (sme) si urobili obraz o tom, ako to u nás vyzerá v „oddychovom semestri“. Áno, tretiacka zima sa u nás považuje za oddychový semester alebo teda darček za druhák. Po tom, ako sme v druháku potili krv, prichádza tretiak a jeho zima, kedy síce nebudeme potiť krv, ale nejaké tie potné škvrny pod pazuchami sa nám predsa len objavia (ale o tom potom). Ale začnime pekne po poriadku, nechcem vás miasť in medias res. Ako každý sme aj my nastúpili v septembri do nového ročníka (konečne nie medzi prvými, pretože nám o jeden týždeň skrátili semester a keďže koniec je fixný – sú to Vianoce – tak zmenu bolo badať ...

Ahoj všetci, Áno, som ešte nažive. Je mi jasné, že mnohí z vás si určite mysleli, že ma prešiel autobus, zhorela som vo vlaku ŽSSK alebo ma vyhodili zo školy (a de facto teda nemám o čom písať tento blog). No dôvod, prečo som nepísala bol tak veľmi prostý, až sa zaň hanbím. V globále si neprídem ako až tak veľmi lenivý človek. Chodím všade možne pešo, cvičím, púšťam sa do všetkého možného bez reptania. Až na písanie... Tu som vyslovene lenivé prasa. Kedysi som písala do novín, školských časopisov, moje poviedky to dotiahli na medzinárodné súťaže. No tam išlo o to, že vždy som mala nejaké deadlines, ktoré som musela spĺňať a preto boli momenty, kedy som sa musela do písania aj trošku nútiť. Výsledný produkt tomu niekedy zodpovedal, niekedy nie, no každopádne som vždy napísala všetko načas. Pri blogu nemám žiadne termíny, je to len o mne, ako sa rozhodnem, čo a kedy pridám, a práve to je tak trošku kameňom úrazu. Blog som nezakladala...

Ahojte! Po dlhšej odmlke som konečne tu. Je to už viac ako mesiac od toho, čo som dala zbohom 2. ročníku a mohla si na instagram hodiť krásne otrepanú story: „2/6 ☑ .“ Vôbec to nebolo o tom, že by som sa chcela chvastať, alebo že by som chcela spôsobovať nervy mojim spolužiakom, ktorí ešte neskončili... Skôr som chcela dať najavo na všetky hory a doly, že po semestri ako vystrihnutom z psycho trileru, som konečne voľná a môžem ísť von s priateľmi, bez výčitiek, s prázdnou hlavou. Že nemusím kalkulovať ako bláznivá, koľko času na učenie mi ostane, ak by som dala prednosť kamošom a zábave pred tými poondenými bichľami. Že prichádzajú 2 mesiace, kedy budem zase bezstarostná, typicky pošahaná ja, žiadne testy, žiadne skúšky, žiadny idioti, ktorí by sa mi na túto horskú dráhu snažili dať ešte viac stúpaní alebo držkopádov. Je to síce už mesiac, no mne to ešte vždy nedochádza. V kútiku duše ešte vždy rozmýšľam, či je to fakt reali...

Milí čitatelia, Máme tu február... Ešte toť pred chvíľou som bola vytrasená ako osika, že mám pred sebou „krst ohňom“ v podobe jedného z najťažších skúškových ever a teraz je to už 9 dní, čo sedím doma a snažím sa spracovať, že som to dala. Prišiel február a s ním aj zaslúžené voľno – čo tam po tom, že po 9 týždňoch učenia mám voľna len 1,5 týždňa... Pre mňa je to to najzaslúženejšie voľno a som neskutočne vďačná aj za tých pár dní. Semester sa začína v pondelok. Aby sme nevyšli z cviku, hneď v pondelok nás (môj dvojkrúžok) čaká aj prvý test. A aby sme duplom nevyšli z cviku, v utorok nás čaká ďalší... Opustila nás anatómia a histológia, fyziola a biochemka žiaľ ešte nie – takže aby sme nezabudli, hneď prvé 2 dni semestra dostaneme bombu medzi oči v podobe typických testíkov z týchto dvoch skvostov. Moja stratégia? Obe sa plánujem učiť večer vopred. A prečo ten flákavý prístup? Lebo verte mi, p...

Milá medicínska obec, Určite ste si zvykli na to, že keď človek študuje medicínu (resp. stačí, aby spravil prijímačky) tak pravidelne dostáva jednu otázku. Po tom, čo sa debata zvrtne na to, čo študujete a vylezie z vás medicína, tak prvá reakcia je pravdepodobne „hmmm, to je ťažká škola“ a nasledujúca (samozrejme s dramatickou pauzou, pretože keby to na vás dotyčný vybalil hneď, tak by to nemalo taký efekt) je: „a už aj vieš, čo presne z tej medicíny by si chcel/a robiť?“. Čo tam po tom, že vy ste si ešte len ledva zmočili čumák v učive teoretických ústavov, od začiatku musíte aj vedieť, kde potom s titulom jedného dňa zakotvíte... Nebudem klamať, aj ja som na medinu išla s tým, že som si myslela, že mojím chlebíčkom by jedného dňa mohlo byť kožné. Stačili prvé 2 týždne výučby v prváku a vedela som, že rozhodnúť sa, čo so sebou, je ešte neskutočne ďaleko a vôbec to nemusím riešiť (tobôž nie teraz) lebo sa to určite ešte 529360k...