Ahojte,
Znova sa vám hlásim. Nový semester ešte nezačal, takže ešte nie som presýtená pojmov a dojmov a viem vám teda povedať, aké techtle-mechtle sa diali u nás v zime, kým to mám čerstvo v pamäti. Bude to také „filmové“ ohliadnutie sa (filmové preto, lebo bude krátke a asi aj dosť patetické), aby ste (sme) si urobili obraz o tom, ako to u nás vyzerá v „oddychovom semestri“.
Áno, tretiacka zima sa u nás považuje za oddychový semester alebo teda darček za druhák. Po tom, ako sme v druháku potili krv, prichádza tretiak a jeho zima, kedy síce nebudeme potiť krv, ale nejaké tie potné škvrny pod pazuchami sa nám predsa len objavia (ale o tom potom). Ale začnime pekne po poriadku, nechcem vás miasť in medias res.
Ako každý sme aj my nastúpili v septembri do nového ročníka (konečne nie medzi prvými, pretože nám o jeden týždeň skrátili semester a keďže koniec je fixný – sú to Vianoce – tak zmenu bolo badať na začiatku semestra o týždeň neskôr ako zvyčajne). Novotín sa nám v študentských životoch začalo objavovať viac než dosť. Z druháku nám zostal jeden jediný predmet – mikróby, všetko ostatné bolo nové. Pochopiteľne, keď máte kreditov stále rovnako ale viac predmetov, tak každý, kto ovláda ľahkú matematiku (to ešte aj my medici dávame), si vie vypočítať, že počet kreditov na jeden predmet nebude taký vysoký. V druháckom lete sme mali 4 predmety, takže bolo vidieť Fyziolu s jej 10 kreditmi, Biochemku detto, atď. Teraz tých predmetov bolo 7, takže ak bol delenec 30 a deliteľ 7, vieme si vyrátať, že na každý predmet pripadá kreditov menej. Niektorí mudrlanti však klamne predpokladali, že keď mám zrazu Patolu so 6 kreditmi a minulý semester som dávala 10 kreditové skúšky, tak ja sa vlastne na škole nudím a teraz mám akési ľahké predmety. Tu nám ako riť na šerbeľ sadne pamätný výrok Nory Mojsejovej ↓
No, ale aby sme sa vrátili k meritu veci. Som žena a rada kecám ak ste si ešte nevšimli, takže tým predchádzajúcim dlhým odstavcom som len chcela povedať, že som mala 6 nových predmetov. A ako som si musela zvykať na tie, tak som si zvykala aj na ďalšie novinky. Ako napr. martinskú nemocnicu.:) Áno, nadišiel ten slávnostný deň, kedy si už nezmáčavame čumáky len v knihách, ale konečne vieme, ako vyzerá pacient. A teraz sa podržte, my dokonca vieme, ako ho vyšetriť! To si dovoľ. Inak a viete, ako si ľudia na nete robia srandu z doktorov, ktorí majú 100 kíl a vám odporúčajú, aby ste schudli za účelom eliminácie nejakého vášho ochorenia? Nám medikom sa toto nemôže stať! Martinská nemocnica je vzdialená 25min chôdze od intráku. Inak tam chodia 3 autobusy za deň, ale keďže my nie sme žiadne bábofky, tak si to 95% času šlapeme po svojich. O pol 7 ráno. V zime. V mraze. Po šmykľavých chodníkoch. A Fitbity a AppleWatche nás za to milujú. The sacrifices I do for the things I love...
Zvykli sme si. Aj vy si zvyknete. :) V pondelok ráno sme na prebudenie (okrem prechádzky do nemocnice) mávali Patolu, aneb 3 hodinové cviko na rozlepenie očí a premazanie závitov. Veľa ľudí si mylne myslí, že Patola je to, čo vidíte v amerických filmoch. Že patológovia obedujú nad mŕtvolami, kuchajú ich jedna radosť a náramne si to užívajú. Pitvu sme zažili za celý semester jednu. V skutočnosti patológovia robia pitvy na SVK len v prípade, že sa jedná o úmrtie v nemocnici, iné pitvy robí súdne lekárstvo. Hlavnou náplňou práce patológov je analýza vzoriek tkanív, následne z nich urobia naše milované ružové preparáty, picnú pod mikroskop a z toho obrázku sú náramne múdri (aspoň oni, keď už my študenti nie). Je toho samozrejme viac, no toto je základ – proste riešia, ako morfologicky vyzerajú bunky pri určitej chorobe. Nepitvajú od rána do večera, aspoň na Slovensku nie. Inak je ten predmet ťažší ako sa na prvý pohľad zdá. Skúšanie na každom cviku snáď nemusím extra zdôrazňovať. Témy sú to náročné a celkovo ten ústav má o sebe vysokú mienku, takže tak to aj chvíľami vyzerá a sem-tam robia z vecí až príliš veľké bu-bu. Uvidíme, čo to dá teraz v lete, keď nás čaká skúška (10 kreditová, lol).
Naproti tomu stojí PatFyz, ktorá nerieši, ako bunky pri chorobe vyzerajú, ale aké procesy v nich prebiehajú za patol okolností. Predmet zaujímavý, len keby sa tam nenachádzali určití trtkovia, ktorí učia skôr z donútenia ako preto, že by učiť chceli. Opakovane sme mali na cvikách šťastie na debilka (je to mladý chalan), ktorý sa vyžíval v tom, že sme témam nerozumeli a on ich potom vysvetľoval ako chuj a nechápali sme ich aj tak. To ešte aj tých chujov urážam. Najväčšia prdel bola keď prišiel na jedno cviko, pokladal otázky z minulých cvík, my sme len nechápavo kukali a on potom vyhodil ruky do vzduchu: „Ako to, že to neviete? Veď to cviko ste mali so mnou.“ Možno v tom je ten problém. :) Je nám všetkým jasné, že učiť sa treba, ale byť človekom ešte nikdy nikoho nezabilo. Keď sa k nám bude ešte chvíľu správať ako k hovnám, tak ho zabijem asi ja. Inak je to fajn predmet a tiež sa nám z neho črtá skúška o 4 mesiace.
Nebudem tu teraz opisovať každý jeden predmet. Mňa by to nebavilo písať, vás by to isto nebavilo čítať, takže preto som chcela len z rýchlika opísať tie najväčšie šmaky, z ktorých ma teraz čaká skúška (okrem Patoly a PatFyz ešte aj z Internej Propedky).
Semester bol teda plný nových vecí, oddychový bol asi v tom, že prvé týždne školy som fakt nemala čo robiť. Pravda, rozvrh sme mali od pondelka do štvrtku, každý druhý týždeň do piatku, no napriek tomu som v tom Martine nemala čo robiť a mohla teda oddychovať. V strede semestra prišli zápočty, na konci opäť. To boli časy, kedy to pochopiteľne oddychovo nevyzeralo, no prežili sme... Zaujímavejšie bolo skúškové. Skúšky ma čakali 3 – lekárska psychológia, mikróby a chirurgická propedka (v skratke chira).
Psychola je predmet, ktorý sa vyučuje na klinike psychiatrie a teda prináša naozaj zaujímavé cviká. No okrem toho je ten predmet jedna veľká fraška a aj samotná skúška ňou trošku bola. Nechcem zachádzať príliš do detailov, to sú tajomstvá, ktoré sa týkajú jedine našich študentov a nechcela by som ich roztrubovať do celého sveta. Ukončime to teda tým, že skúšku zo psycholy som mala urobenú už na konci novembra.
Hlavnými orieškami bola chira a mikróby. V čase, keď sme bojovali s druhou vlnou zápočtov niekedy začiatkom decembra som mala veľkolepý plán, že spravím mikróby v predtermíne. Však som sa čosi učila už aj počas semestra, tak nebude problém sa doučiť zvyšok. Problém by to za normálnych okolností nebol. Lenže už ako je z predchádzajúcej vety jasné, nejednalo sa o normálne okolnosti. Na predtermín sme boli prihlásení cca. 50. Dosť veľké číslo, čo. Tak si pravdepodobne vyučujúce z ústavu povedali, že nemôžu predsa nechať 50 ľudí urobiť skúšku a nejako sa nám to pokúsia osladiť. Skúšku som mala vo štvrtok. Sobotu pred ňou sa na portáli Ústavu objavilo nové vydanie knihy, ktorú si píšu sami a je to teda pre nás povinná literatúra na skúšku. Nebol to ani týždeň pred ňou, čo túto knihu vydali. Všimli sme si to úplnou náhodou, nikto nás neupozornil. Nikto sa počas semestra ani len slovkom nezmienil, že niečo také chystajú a obzvlášť plánujú vydať ani nie týždeň pred skúškou a očakávať, že prídeme na tú skúšku nadrislení fakty z tej novej knihy. Nové vydanie bolo totiž o 100 strán dlhšie ako to pôvodné... Toľko ku „svetobornej“ stratégii nášho ústavu, ako sa pokúsiť nachytať čo najviac študentov.
Skúšku som naveľa-naveľa spravila. No nie všetci moji spolužiaci mali to šťastie. Darebáctvo sa podarilo, čo? I keď bolo maximálne trápne a nekorektné a ako sorry, toto sa na vysokej škole medzi dospelými ľuďmi nerobí. Tak, ako mi Ústav mikróbov bol vcelku sympatický počas oboch semestrov, čo sme tam chodili, tak po tomto mi maximálne odišli od chuti a som rada, že už s nimi nič nebudem mať. Fuj.
Po urobenej skúške ma čakal frajer s krabicou donutov, aby mi aspoň takto skludnil nervy, ktoré som na spomínaný Ústav mala. Čakali ma Vianoce. Po minulom roku, kedy som Vianoce oslavovala síce s urobenou histolou, no vystresovaná v očakávaní začínajúcej prípravy na anatómiu som si povedala, že tento rok si Vianoce konečne užijem a školu nebudem riešiť vôbec.
Učenie na chiru sa mi začalo až na Troch kráľov, skúšku som mala 15.januára. Tu nás najskôr čakalo vyšetrenie pacienta z lôžkového. Väčšinou chodia ľudia vyšetrovať po dvojiciach, no to by som nebola ja, aby som nemala nejaké extra „šťastíčko“ navrch. Prvýkrát som šla k pacientke sama, každý z nás dostal svojho pacienta a doktorka bola neoblomná. Moje vyšetrenie sa začínalo naozaj perfektne, keď som prišla na danú izbu a pacientka mi spala. Fakt som nevedela, či ju môžem zobudiť, nevedela som, ako na to (čo najviac šetrne) aby ma pacientka nezabila. Moju bezradnosť videla sestrička, ktorá bola pri vedľajšej posteli, a vraví mi, že noc už bola a mám ju zobudiť. Tak som išla na to. Ešte som sa len pacientky dotkla, už aj bola hore (takže to išlo lepšie ako som plánovala). Povedala som jej, kto som, či by som ju mohla vyšetriť a keď mi vraví, že teda nech vyšetrím, keď už som tam (lol), tak som si ju zobrala do parády. Jediná vec, ktorú vám k vyšetrovaniu pacientov poviem je to, že sa pomodlite za to, aby vám pacient spolupracoval. Môže byť akokoľvek chorý, mať kartu tlstú ako Bibliu, no všetko ide ľahšie, keď s vami pacient spolupracuje, nie je na vás odutý a jednoslovne vás neodpisuje. Napriek tomu, že pacienti podpisujú papiere, že sa nechajú medikmi vyšetriť počas pobytu na oddelení, počas semestra sme mali šťastie na jedného pána, ktorý sa asi zle vyspal a surovo nás poslal preč so slovami, že nech už ani nechodíme. Nič vám viac nepridá na nálade ako počuť toto na ráno... Hneď máte pravený celý deň :) Takže jediná vec, ktorú medik potrebuje ku šťastiu – spolupracujúceho pacienta a to je jedno, či počas skúšky alebo len počas rutinného cvika.
Spísala som si chorobopis, odovzdala a na ďalší deň som bola späť na ústnu skúšku. Doktorka ma síce trochu potrápila, no nakoniec ma pustila s Bčkom. Tak a tu máte príbeh, ako mi začali prázdniny. :) V polovici januára, keď letný semester začína až 17.februára. Mesiac voľna. Splnený sen. Ako typická ženská som hneď aj zamierila do obchodu si kúpiť niečo na seba za odmenu (skôr z núdze ako za odmenu, keďže som týždeň pred tým na party roztrhla rifle ako 5ročné grambľavé decko). A potom ma už čakala cesta domov a môj mesiac prázdnin.
Ten sa mi už pomaly kráti. Hlavným bodom programu mojich prázdnin bola jednoznačne návšteva Berlína s mojou spolužiačkou, ktorú sme si riadne užili.:)
Inak som si žila mojim priemerným životom, začala opäť pravidelne cvičiť (lebo cez Vianoce a učenie na skúšky som na to dlabala najviac ako sa dalo), variť a experimentovať v kuchyni a proste oddychovať. Dnes je to 5 dní do začiatku nového semestra a aj keď je mi jasné, že to nebude med lízať, tak som zvedavá na to, čo nám nový semester prinesie. Snáď všetko dobre dopadne a ja sa vám čoskoro ohlásim s novou správou z tretiackeho leta.
Inak som si žila mojim priemerným životom, začala opäť pravidelne cvičiť (lebo cez Vianoce a učenie na skúšky som na to dlabala najviac ako sa dalo), variť a experimentovať v kuchyni a proste oddychovať. Dnes je to 5 dní do začiatku nového semestra a aj keď je mi jasné, že to nebude med lízať, tak som zvedavá na to, čo nám nový semester prinesie. Snáď všetko dobre dopadne a ja sa vám čoskoro ohlásim s novou správou z tretiackeho leta.
Zatiaľ sa majte, držte sa. A vidíme sa pri ďalšom článku (Bohviekedy :D )
S pozdravom,
Vaša MZM
Komentáre
Zverejnenie komentára