Ahoj všetci,
Áno, som ešte nažive. Je mi jasné, že mnohí z vás si určite mysleli, že ma prešiel autobus, zhorela som vo vlaku ŽSSK alebo ma vyhodili zo školy (a de facto teda nemám o čom písať tento blog). No dôvod, prečo som nepísala bol tak veľmi prostý, až sa zaň hanbím. V globále si neprídem ako až tak veľmi lenivý človek. Chodím všade možne pešo, cvičím, púšťam sa do všetkého možného bez reptania. Až na písanie... Tu som vyslovene lenivé prasa. Kedysi som písala do novín, školských časopisov, moje poviedky to dotiahli na medzinárodné súťaže. No tam išlo o to, že vždy som mala nejaké deadlines, ktoré som musela spĺňať a preto boli momenty, kedy som sa musela do písania aj trošku nútiť. Výsledný produkt tomu niekedy zodpovedal, niekedy nie, no každopádne som vždy napísala všetko načas. Pri blogu nemám žiadne termíny, je to len o mne, ako sa rozhodnem, čo a kedy pridám, a práve to je tak trošku kameňom úrazu.
Blog som nezakladala s úmyslom pridávať každý týždeň niečo nové. Mám ho pre radosť, preto, lebo sa vždy teším, keď si čítam staré články a presne si viem oživiť, čo som cítila v dobe, keď som ich písala. To, že ich toľkí z vás čítajú a páčia sa im je len pridaná hodnota. Ako nechcem znieť ako nejaký babrák plný výhovoriek, ale proste sa mi nechcelo a necítila som potrebu to siliť. Nechcem písať nasilu, pretože väčšinou potom aj tak nie som s výsledkom spokojná a načo je to dobré? Ako sorry, v škole mám termínov tri prdele, takže pretavovať to ešte aj do niečoho, čo má byť moje hobby, nie ďakujem. Take it or leave it.
Hovorí sa, že ak má človek niečo naozaj rád, čas si na to nájde, aj keby traktory padali. Narovinu hovorím, že blog nebol za posledné týždne/mesiace mojou prioritou v živote. Aj keď by som si samozrejme vedela nájsť nejaký ten čas naň, nerobila som to. Čas som využívala na veci, ktoré sú môjmu srdiečku o kúsok bližšie ako tento „online zúfalý medický denník“.
Nejdem vám tu teraz robiť „reklamu na dokonalý život“, na to si zájdite na instagram pokukať profily vašich obľúbených celebritiek. No aspoň v rýchlosti vám zhrniem, čo som to vlastne stvárala, keď som sa nevedela dotlačiť k písaniu. Ak vás to nezaujíma, nasledujúci odstavec kludne preskočte, ak vás to zaujíma, enjoy.
Po tom, čo sa mi skončilo letné skúškové v druháku (venovaný je mu samostatný článok, takže kludne si prekliknite) sa začala moja veľká „očista mysle“. Nechcem znieť ako Šuvadová, svetielka som teda ešte nevidela, no ale každopádne som sa dávala psychicky dohromady. Možnože si poviete, že „tá dnešná mládež nič nevydrží“, ale o tom si pokecáme, keď ten druhák u nás na fakulte dáte.;) Dovtedy nehodnoťte, prosím. Ak si myslíte, že vám by sa to nestalo, good for you, ale neposudzujte, dokým nezažijete. Ďakujem, s pozdravom ja. Moje psychické ozdravovanie spočívalo v tom, že som sa konečne vrátila do môjho cvičebného a stravovacieho režimu (pozdravujem 3 suché rožky/deň počas skúškového), chodila na brigádku, sem-tam niekam vybehla s frajerom na výlet, turistiku, užívala si pravidelný sex (najlepšia očista mysle a tela LOL) a tak. Vybehli sme aj do zahraničia, tam som si tiež strihla krátku 2týždňovú brigádku a prázdniny pomaly došli ku koncu.
Nadišiel ďalší semester (možno o ňom napíšem článok, ale dôraz je v tejto vete na slove „možno“, tak so mnou súciťte). Semester bol plný nových vecí, začali sme chodiť do nemocnice, takže tam bola treba tiež určitá adaptácia (cviká o 7 ráno v nemocnici, keď je tá nemocnica vzdialená 25min od intráku sú proste topka), prišli zápočty, povinné prednášky, atď. V čase pred Vianocami sa mi dokonca pošťastilo robiť zápočet na opravák.:D Prečo to spomínam – no lebo sa to stalo prvýkrát odkedy som na fakulte, takže som z toho bola patrične „vedle jak ta jedle“. Hlavne, keď som na deň presne mala vypočítané, čo sa kedy učiť, aby som stíhala a zrazu trésk, potrebovala som sa ďalšie 2 dni učiť na opravák z patfyz.
Počas semestra som si vychutnala Martinský beh medikov, náš ročník organizoval úžasnú Beániu (aj keď ste zvyknutí na množstvo irónie v mojich príspevkoch, tu ju nehľadajte). Bola to proste šupa, všetci vyobliekaní (u nás je to skôr ples) sme pili, jedli, tancovali a bolo nám proste super. :)
Medzičasom som ešte mala nejaké patálie s mojimi zubami. Riadne som krútila hlavou, keď som si kedysi dávno čítala jeden medický blog a chalanisko písal, že nemohol prispievať (okrem iného) aj kvôli tomu, že mu život znepríjemňovali jeho prebúdzajúce sa osmičky. Kukala som štýlom WTF? Toto myslíš vážne, chlape? Teraz sa to isté stalo mne a teda už nebudem hodnotiť, dokým nezažijem (to len namargo toho, čo som ohľadom NEhodnotenia písala skôr o pár riadkov vyššie). Som osmička-free, no zároveň (vďaka Pánu Bohu) aj pain-free, takže život je opäť raz gombička.
Pred Vianocami som si strihla predtermín z mikróbov, v januári skúšku z chiry a zrazu, ty vole, som mala od 15.januára voľno (toľko voľna som nemala ani v prváku po skúškovom). Asi fakt napíšem ten článok o tomto semestri... (Dôraz na „asi“.)
Tak a sme tu. Pred 2 týždňami som sa vrátila z tripu v Berlíne, pochodila nejaké plesy s frajerom a teraz už len s hrôzou vidím, ako sa blíži ďalší semester. Ako áno, milujem to, čo študujem, baví ma to, ale tie stresy naokolo ma fakt nebavia. Uvidíme, čo nám prinesie ďalší semester okrem ďalšieho pop*či skúškového na jeho konci. Pre teraz sa s vami lúčim, chcela som vám dať len rýchly *lIfE uPdAtE* a ohlásiť sa, že som ešte stále „pretty much alive“ a chcela som to tu trochu oživiť.
Zatiaľ sa majte, vidíme sa pri ďalšom článku.
MZM
P.S. Áno, presvedčili ste ma... Ešte pred začiatkom letného semestra vám sem hodím článok o tom zimnom (*čestné skautské*). Asi. Možno...
Komentáre
Zverejnenie komentára