Milí čitatelia,
Máme tu február... Ešte toť pred
chvíľou som bola vytrasená ako osika, že mám pred sebou „krst ohňom“ v podobe
jedného z najťažších skúškových ever a teraz je to už 9 dní, čo sedím
doma a snažím sa spracovať, že som to dala. Prišiel február a s ním
aj zaslúžené voľno – čo tam po tom, že po 9 týždňoch učenia mám voľna len 1,5
týždňa... Pre mňa je to to najzaslúženejšie voľno a som neskutočne vďačná
aj za tých pár dní. Semester sa začína v pondelok. Aby sme nevyšli z cviku,
hneď v pondelok nás (môj dvojkrúžok) čaká aj prvý test. A aby sme
duplom nevyšli z cviku, v utorok nás čaká ďalší... Opustila nás
anatómia a histológia, fyziola a biochemka žiaľ ešte nie – takže aby
sme nezabudli, hneď prvé 2 dni semestra dostaneme bombu medzi oči v podobe
typických testíkov z týchto dvoch skvostov. Moja stratégia? Obe
sa plánujem učiť večer vopred. A prečo ten flákavý prístup? Lebo verte mi,
po tom, čo som makala 9 týždňov je učenie teraz to posledné, čo sa mi chce.
O histole ste si mohli prečítať v článku z decembra, takže prejdime hneď k anatómii...
Táto sviňa na A, anatka, anča alebo proste poondená anatómia (ako si ju kto
nazve) je predmet, ktorý mi robil vrásky na čele od prvého ročníka. Ešte som sa
ledva rozkukala na fakulte, páchla na prvé cviko z anatómie a ja som
vedela, že tento predmet bude satan sám. (Zámerne budem v tomto článku
často používať spojenie „tento predmet“ lebo verte mi, inak by to tu bolo
invektívum sem, invektívum tam a aj keď by tie nadávky sedeli do môjho
rozpoloženia viac, tak chcem tomuto blogu zachovať určité dekórum). Áno, stavce
sa ešte dali, aj sternum, aj costae, potom prišla lebka a zanorila som sa
hlboko do sračiek (žiadne že po členky, ale hneď po ksicht). Postupne nám
nakladali viac a viac a ja som bola v shite hlbšie ako hlboko. :D Od
začiatku môjho štúdia som teda bola presvedčená, že ak z nejakého predmetu
budem robiť skúšku na viackrát (resp. ak ma z nejakého predmetu budú mať
vyhodiť zo školy) pravdepodobne to bude práve anatómia.
Robila som, čo sa dalo. Tomu
predmetu som venovala vždy celé hodiny, celé dni učenia, trepala som sa na
prednášky. Vravím si, nie, mňa na anatke zo školy nevyhodia lebo zamakám a dám
to. Napriek tomu, že som sa učievala celé dni, nikdy to nebolo dosť. Nikdy v živote
som nedostala z anatómie Ačko. Ja viem, niekto sa možno chytí za hlavu, že
veď o známky predsa nejde. Koniec-koncov o ne skutočne nejde, no
verte mi, keď sa učíte pár dní v kuse na test a potom príde výsledok,
kde ste sa k Ačku ani len nepriblížili, tak to zamrzí. Toto bol aj dôvod,
prečo moje počiatočné sympatie voči anatómii postupom času upadli (a keď sa v druháku
pridal nervák, tak to sa prepadli do horúcich pekiel a len to potvrdilo
môj názor, že anatómia je dar od satana samého – a neuroanatómia obzvlášť).
No a poviem vám, nie je to nič moc, keď nastupujete do druháku so
zapísanými 4 predmetmi, z ktorých nemáte radi ani jeden a z 2 z nich
máte ísť v zime robiť skúšku (lol, funny story).
Okrem toho, že som vedela, že
anatómia nie je prechádzkou ružovou záhradou, tak som sa aj od prvej chvíle
pripravovala na to, že mojou skúšajúcou pravdepodobne nebude nikto iný ako
samotná p. docentka Mellová – vedúca ústavu anatómie aneb legenda sama o sebe.
Samozrejme mi bolo jasné, že neskúša len ona, no pri mojom šťastí som bola
nachystaná na to, že u nej skončím. Kolovali o nej rôzne príbehy, ako
vyhadzuje jedna radosť... Keď v októbri prišli správy od starších, že
niekto u nej robil anatómiu na 3.pokus a ona mu ju ani tak nedala (a
tým pádom ho vyhodila zo školy), tak to nám na eláne veru nepridalo (a ja som
bola vyklepanejšia a vyklepanejšia). Tu sa dostávame aj k dôvodu,
prečo som si histolu dala ako prvú. Vravím si, že ak mám zo školy poletieť, tak
aspoň pôjdem so cťou (v preklade: s jednou skúškou spravenou).
Usmialo sa však na mňa šťastie. V deň,
keď som spravila skúšku z histoly, sme sa večer klikali na anatómiu.
Vyzbrojená 8 klikačmi som mala cieľ: 29.1. u Desanky. A tento cieľ mi
vyšiel. Prvý krok k tomu, aby ma nevyhodili, bol splnený.
Učiť som sa začala niekedy v okolí
vianočných prázdnin. Tak, ako som plánovala, že medzi skúškou z histoly a učením
na anatku si dám 5 dní oddych, samozrejme, že z 5 dní sa stal týždeň a potom
som sa začala učiť tempom slimáka (však „mám dosť času, to netreba siliť“).
Hovno, hovno, zlatá rybka. Učila som sa, koľko sa mi chcelo (nie, koľko som sa
MALA učiť, aby som všetko zvládala bez tlaku, že to nestihnem). Začala som kosťami,
kĺbmi, svalmi, pokračovala 2. okruhom, ktorý zahŕňal visceru, cievy a lymfu
a končila nervákom. Viem, že boli takí odvážlivci, ktorí sa učili nervák
ako prvý (že aby sa ho dobre naučili kým majú ešte silu), no ja som vedela
jedno – že ten nervák aj tak nikdy nebudem vedieť, tak aspoň nech sa ho učím čo
najbližšie k termínu skúšky (a nech ho mám na skúške defacto, čo
najčerstvejšie v pamäti).
Môj lážo-plážo prístup pokračoval.
Učila som sa málo, lebo som sa stále cítila unavená. Vravím, že času mám dosť,
tak doprajem svojmu telu odpočinok, ktorý si očividne žiada. No a potom to
prišlo. Jedného dňa som sa ráno prebudila s bolesťou v krku a navretými
uzlinami na krku. Pre mňa nič nezvyčajné odkedy sa väčšinu roka zdržujem v Martine,
kde podnebie nie je tropické ani zďaleka. Tá bolesť sa zhoršovala, no ja som
jej neprikladala žiadnu vážnosť. Sem-tam som si vykloktala TanTumom, hodila do
huby nejakú pastilku a išla si svoje. Vedela som, že čoskoro sa chystám na
prehliadku k svojej pediatričke, tak si vravím, že jej to vtedy poviem a snáď
mi poradí, čo s tým. Medzičasom som nakukla do doktora Googla. Poznáte to,
podľa Googla má každý človek 9 druhov rakoviny a iné smrteľné pliagy,
takže aj keď som objavila, že moje príznaky by sedeli na infekčnú mononukleózu,
myslela som, že len zbytočne preháňam a isto je to len klasický zápal
hrdla, aký mávam v Martine dosť často. Na prehliadke mi moja doktorka
spravila rutinné vyšetrenia a na bolesť hrdla som dostala imunitu-podporujúce
lieky (tvrdila mi, že vraj to, čo mám je vírus, takže mi nemôže dať
antibiotiká).
Vrátila som sa do svojho
kolotoča. Ubolená, unavená. A potom prišiel „začiatok konca“. Výsledky
mojej krvi hovorili o tom, že mám pečeň v katastrofálnom stave. Hrdlo
sa nelepšilo. Cez víkend som skončila na pohotovosti. 14.1. som nakoniec bola
hospitalizovaná. Potvrdená infekčná mononukleóza. 15 dní do skúšky a ja som
ešte stále nemala dobratú visceru a nervák som ešte ani nezačala. Plus som
vedela, že to nebude len o tom dané témy prebrať ale ich aj stihnúť
zopakovať, čo bola misia vysoko náročná. Naviac, môj zdravotný stav mi
nedovoľoval podávať bohvieaké výkony... Stále by som len spala, nedokázala som
sa sústrediť. Napriek tomu som o týždeň na to mala anatómiu prebratú. A nielen
to... Darilo sa mi nielen v anatómii, ale sa mi „darilo“ aj v osobnom
živote. Vzťahové krízy sú svine – a hlavne v čase, keď neviete ani, čo
so sebou, nie to ešte s vaším partnerom. To mi na sile a energii jednoznačne
nepridávalo.
Nasadená na liekoch, prísnej
diéte a so zákazom pohybu (ja, čo je fitko moja droga a moja psychohygiena)
som nabehla na opakovanie. Za posledný týždeň som stihla celú anatómiu
zopakovať 2krát (+som stihla
prejsť témy do pitevne a zozbierané skúškové testy z minulých rokov).
Neviem, ako som to zvládla...
Systém u nás je postavený
tak, že aj keď ste na skúšku kliknutý na určitý deň, test a pitevňu si
musíte odkrútiť deň pred tým (kliknutý termín je termín ústnej). Test a pitevňu
som teda mala v pondelok. A práve preto sa prvé opušťáky objavili v nedeľu.
Nie som človek, ktorý máva „depresie“ často („depresie“ som dala do úvodzoviek
zámerne, pretože klinicky sa za depresiu označuje stav, ktorý trvá viac ako 2
týždne a musí byť riešený ambulantne – ja som nespĺňala ani jedno). V sobotu
som ešte bola v poriadku. Je pravda, že mierne psycho stavy ma chytali už
vtedy – napr. keď som bozkávala frajera na krku, tak už mi behalo po rozume len
to, že momentálne ho bozkávam na m.sternocleidomastoideus, následne som prešla
na m.trapezius, perami zavadila o priebeh n.hypoglossus... Možno sa smejete,
no moja hlava bola už v stave pohotovosti a vedela, že sa niečo
chystá. V nedeľu som preto padla na úplné dno. Revala som, cítila som sa
totálna nula, ktorá nevie nič a nemá na tej škole čo robiť. Hrudník som
mala akoby vo zveráku, cítila som neskutočnú ťažobu a pohltil ma pocit, že
už nikdy nebudem šťastná, pretože ma z tej školy zaručene vyhodia. Nechutilo
mi jesť, jediný dôvod, prečo som niekedy niečo hodila do úst bolo preto, že lieky musím brať po jedle. Postupne som vyčerpala všetku zásobu sĺz.
No potom to prišlo: to odhodlanie, kedy som si povedala, že to dám. Že so mnou len tak dvere nevyrazia.
V pondelok prišiel test. A nezdal sa mi až tak veľmi ťažký. Neprekvapilo ma teda, keď za nami potom prišla
doktorka a ukázala mi, že som ho spravila (dokonca s úspešnosťou 83%).
Pitevňa bola fajn. Vytiahla som srdce. Najlepšia otázka ever. No len potom som
dostala skúšajúcu, ktorá najlepšia ever nebola. Sviňa si asi všimla, že čo sa
týka faktov, tak ma nenachytá – začala ma preto chytať za slovíčka. A z najlepšej
otázky ever bolo zrazu C. 😊 Nevadí, povedala som si, že hlavne, že idem
ďalej.
Vrátila som sa na intrák a moje
stavy z predchádzajúceho dňa sa zopakovali. Tak, ako som bola nadšená z toho,
že som ten pondelok ustála a pokračujem na ústnu, tak som sa ledva stihla
najesť a potom prišlo repete z nedele. Každopádne som sa pozbierala.
A od 14:00 do 1:15 utorkového rána som stihla zopakovať celú (opakujem:
CELÚ) anatómiu.
Ráno som sa zobudila s odhodlaním.
Heslo, s ktorým som sa trepala na ústav anatómie bolo: Svet patrí tým, čo
sa neposerú. Ukážem Desanke, že na to mám. Prišlo 9.00 a ťahanie otázok. V tom
momente som mala v hlave prázdno, behala mi tam len 1 veta: „Vytiahneš si
niečo, čo budeš vedieť.“.
Ossa Manus. Ren. Motorická
inervácia dolnej končatiny.
Ako to prebiehalo? Tak, ako keď
si vytiahnete otázky, ktoré viete.
B
Ja, čo som si myslela, že na skúške
z anatómie skončím, tak som odchádzala z toho satanského ústavu s Bčkom.
Doteraz to nechápem a ešte aj 9 dní po skúške mi to mozog nebere. Viem,
že som nevedela všetko. Viem, že boli otázky, ktoré som vedela viac, potom
také, ktoré som vedela menej. Ale fakt si treba uvedomiť, že najdôležitejšie je
neposrať sa z toho. Zvládli to iní, zvládneme to aj my. Áno, budete sa
musieť mesiac učiť, niektorí si budete musieť poležať v nemocnici, takmer
sa rozísť s frajerom, vyrevať 2 potoky, cítiť sa ako totálny idiot, ktorý
nevie ani len základnú stavbu stavca. No dáte to!
Ako sa hovorí: po vojne každý
generál. Aj ja sa teraz dívam na tú skúšku pohľadom, že však to nebolo až také
zlé. Však to bola LEN anatómia (haha). Poviem vám jedno: makajte a nedovoľte
tomu predmetu zvíťaziť – aj keď to bude ťažké, aj keď už po mesiaci nebudete
vládať, tak s ňou vyfakujte tak, ako sa na poriadneho medika patrí. :)
S pozdravom,
Medička z MT
Komentáre
Zverejnenie komentára