Prijímačky na medicínu

Dočkali ste sa! Nový príspevok je tu – i keď jemne nasiaknutý antibiotickým oparom, lebo povedzme si úprimne, tento martinský vzduch nemá tropické črty ani zďaleka. Pôvodne to začalo ako nevinný kašeľ, na ktorý by stačili aj voľnopredajné lieky, no karma je karma, nakoniec to skončilo ako zápal nosohltana hodný víkendovej pohotovosti. S malou dušičkou som klopala na dvere a modlila sa, aby ma nevyhodili – s kašľom sa predsa na pohotovosť nechodí. Nakoniec mi bolo povedané, že s banalitami typu kašeľ sa nechodí jedine na urgent, na pohotovosti ma privítali s otvorenou náručou... Nasadili antibiotiká (môj hrubý odhad je, že nejaké ekrazity, keďže lekárka hneď odporučila aj probiotiká) a ja som celá spokojná (vrámci možností) šla domov. Nadopovaná liekmi a naliata čajíkmi sa momentálne cítim len na 2 veci: buď driemať alebo prespať pol života. Keďže je mi jasné, že naučiť sa nenaučím asi nič, tak aspoň som vytiahla notebook a idem si trochu pospomínať na staré časy – konkrétne na obdobie spred zhruba 4 mesiacmi, keď som robila prijímačky na medicínu.

Ako aj môj kašeľ, aj prípravy na prijímačky prebiehali spočiatku celkom nevinne (viac v predchádzajúcom článku) - ako sa však júnové dátumy konania skúšok približovali, moje celkové zdravie (aj psychické aj fyzické) dostávalo pekne zabrať. Aby som to upresnila, tlak mi bol zvyšovaný už okolo marca, keď mi prišli pozvánky – totiž do Bratislavy som mala presne špecifikované, že testy sa budú konať 12.júna, no z Martina prišiel papyrus, že sa mám dostaviť na prijímačky 12.-13.júna a dátum mi bude upresnený až neskôr. I keď som svojho času mala Bratislavu ako prioritnú školu, ešte vždy som si povedala, že som až príliš malý pán na to, aby som len tak do povetria vyhodila 60€, ktoré som zaplatila za prijímacie konanie. Ako ste si mohli všimnúť, so slovami mi to vždy išlo, a tak som si na cca. hodinku sadla na internet a snažila sa zosmoliť čo možno najslušnejší (no zároveň aj najráznejší) mail, či by boli na JLF tak dobrí a dali ma do skupiny 13.júna, keďže sa mi kryjú termíny. Ani sama som neverila, že by to mohlo vyjsť, ale vravím si, že keď to aj skutočne nevyjde, aspoň si budem môcť povedať, že som robila všetko, čo bolo v mojich silách. A predstavte si, o pár týždňov skutočne prišiel papier s 13.júnom. Prvé plus pre Martin.

Po tom, čo som preplávala maturami, jedného pekného dňa nadišiel pondelok 12.júna a ja som sa s ocinom vybrala do hlavného mesta (dúfala som, že nielen s ocinom ako podporou, ale aj mojim mozgovým aparátom plným vedomostí). Prišli sme ešte v predstihu (v papieroch mali napísané, že kto dôjde neskôr bude mať smolu), postupne sa vestibul NTÚ začal plniť a ja som plná očakávaní čakala, kedy sa to už začne. Chvíľami ma dokonca premáhali myšlienky typu: „Už mi kurňa daj ten test,“ ale na to som si ešte musela počkať. V mojej hlavičke som si totiž naivne myslela, že keď je na pozvánke napísané, že prijímačky začínajú o 8:00, tak odbije 8:00 a začneme písať. Nestalo sa tak. Odbilo 8:00, dovalila sa nejaká tetuška zo študijného oddelenia a povedala nám také tie klasické reči, akože sú radi, že nás môžu privítať, že nám želajú veľa šťastia a snáď nám to vyjde. Och, a že veci si máme odložiť do šatní až na pár predmetov typu občiansky, maturitné vysvedčenie, atď. Pero sme mali dostať, kalkulačku tiež. Veci som si odložila a vyrazila smerom k registrácii. Ako som sa už blížila na rad, podišla ku mne už spomínaná tetuška zo študijného. Pôvodne pôsobila dojmom milej dobrej starej mamy, no v tomto momente už not so much. Vyštekla na mňa, čo mám v „tom modrom obale“?! V „tom modrom obale“ som mala maturitné vysvedčenie a pozvánku na prijímačky, čo som jej aj slušne povedala. Vyprskla, že načo mi preboha je pozvánka, veď oni dobre vedia, koho pozvali. Pravdepodobne som vyzerala ako niekto, kto má v sebe toľko drzosti, že by si na zadnú stranu pozvánky napísal ťaháky typu NSSSNNSN. Nakoniec som nad ňou mávla rukou a posunula sa smerom k registračnému pultu. Tam bratislavská „očkovanosť proti príjemnosti“ pokračovala – na pozdrav mi nikto neodzdravil (vlastne sa na mňa ani nikto nepozrel), len mi automaticky povedali „občiansky sem, maturitné vysvedčenie položte tam“. Z občianskeho si opísali nejaké údaje, na maturitné vysvedčenie nazreli jedným očkom a aj mi ho vrátili (minula som 1,5€ na to, aby mi úradne overili kópiu vysvedčenia, na ktoré v Bratislave očkom nazreli asi na 5 sekúnd btw). Možno som si mala gratulovať – na dievča za mnou totiž dobre že nezačali vrieskať, že na čo ho posielala poštou vopred, oni ho predsa nechcú, tak nech si ho vezme. Celková bilancia: žiadne prosím, ďakujem, pozdrav, zato nevrlé ksichty už od začiatku.

Vďakabohu, pri vchode do Posluchárne sa predošlé správanie snažila fakulta žehliť, tak ma privítal usmiaty vyučujúci, ktorý mi dal pero, kalkulačku, s ospravedlňujúcim pohľadom mi povedal, že mi „ten modrý obal“ bude musieť vziať, ale že ak budem dostatočne rýchla a on ho nestihne predať, tak si ho po skončení prijímačok u neho nájdem. Ukázal mi, kam si mám sadnúť a poprial mi veľa šťastia. To už bolo o niečom inom. Posadila som sa a čakala. A čakala. A čakala. Test sme konečne začali písať niekedy okolo 9:15 ("Začiatok prijímacích skúšok je o 8:00"). Predtým sme prešli školením, ako vypisovať odpoveďový hárok (ak sa totiž počas testu seknete a niečo zaznačíte chybne, máte smolu, nový nedostanete). Ako som spomenula, okolo štvrť na desať na mňa vykuklo 100 otázok z biológie a 100 z chémie, na ktoré som mala 3 hodiny. Kým som sa nezačala otázky učiť, vždy som si myslela, že je to zbytočne veľa času a že sa tam ku koncu budem nudiť. Samozrejme, našli sa „machri“ (alebo skôr bifly), ktoré sa po pol hodine zdvihli, že majú hotovo – ja som si nad testom posedela dobré 2 hodiny – riešenie by mi ani toľko netrvalo, ale každú otázku som si kontrolovala 3krát, nehovoriac o tom, že do hárka som odpovede neskôr vpisovala tak starostlivo, že mi to trvalo približne 30minút.:D Inak, spomenula som, že dokonca ešte aj v posluchárni som na dozor pôsobila ako niekto brutálne vymletý, kto má pravdepodobne ťaháky všade, kde dovidí? Dozor nado mnou stál tak často, ako to len išlo (a ešte sa aj striedali).

Keď bolo po všetkom, dopriali sme si s tatinom naše guilty pleasure – obed v ázijskej reštaurácii a ja som šla domov s pocitom, že Bratislava je viac-menej istotka. A tak aj bolo – ešte v ten deň som sa dozvedela, že moje skóre je natoľko slušné, že by v tom musel byť čert, aby ma neprijali.

Do Martina som na druhý deň išla s tým, že už o nič nejde, Bratislava to predsa istí. Keďže som sa do Martina nič špeciálne neučila (spoliehala som sa na moje vedomosti  z matúr a prijímačiek v Bratislave), moje očakávania boli tak nízke, ako sa len dalo. Neprekvapilo ma teda, že počas testu v Martine mi po chrbte tiekol krvavý pot – napriek tomu, že obálku s testom si vyberáte sami (a teda máte šťastie vo vlastných rukách), ťažší test som nezažila. Otázok ma čakalo 80 z každého predmetu a 135 minút na to, aby som sa s nimi popasovala. Systém s odpoveďovým hárkom (ktorý keď pokašleš, nový nedostaneš) zostával rovnaký. Čo ma však na druhej strane prekvapilo (skôr dosť nepríjemne šokovalo) bolo, že vlastníctvo kalkulačky na prijímačkách v Martine vám nehrozí – keďže v pozvánke sa o kalkulačkách nikto nezmienil, tajne som dúfala, že je to preto, lebo ich môžeme mať. Omyl, vážení. V žiadnom prípade. Ako niekto, kto mal matematiku naposledy v 2.ročníku gympla (počítanie príkladov na chémii nerátam) som sa prvých 15minút prijímačiek učila, ako počítať bez kalkulačky, čo spôsobilo, že som mala mierne problémy skončiť písať test načas.

Na druhej strane zase musím spomenúť, že tak, ako boli v Bratislave „očkovaní proti príjemnosti“, v Martine sa konal presný opak. Keď som prišla na rad v registrácii, tety ma s úsmevom pozdravili, po tom, čo som si vybrala čiarový kód (anonymita predsa musí byť) so mnou vtipkovali o tom, či bude ten pravý, ktorý sa dostane nad čiaru, zaželali veľa šťastia, prosím, ďakujem. Zaobchádzanie ako sa na slušných ľudí patrí. Taktiež musím podotknúť, že dozor mal s nami božskú trpezlivosť – keď som si vytiahla obálku s testom, pri jej otváraní sa mi ruky triasli natoľko, že najskôr ju nie a nie otvoriť a potom zrazu prásk – navrchu sa mi ju podarilo celkom nešikovne roztrhnúť, čo mohol byť problém, keďže po skončení písania testu ste ho mali vložiť do pôvodnej obálky a zalepiť. Celý čas som tŕpla, že po mne navrčia ako teta zo študijného v Bratislave, no potom mi dozor povedal, že to nevadí a dajú to do poriadku...

I keď som bola príjemne prekvapená zaobchádzaním a priateľským prístupom, bola som si vedomá toho, že môj výkon na teste nebol nič moc – ťažko povedať, či to bolo naozaj náročným testom alebo tým, že som sa do Martina nijako špeciálne nepripravovala. Po skončení som vyšla z posluchárne, privítal ma tatino a vetu, ktorá mi vyšla z úst mi pripomína dodnes (a dodnes sa na nej smeje): „Tato, Blava to istí.“ Na prijímačky do Martina som išla s tým, že keď budem mať 100/160 bodov, budem so sebou spokojná. Po teste sa moje kritériá spokojnosti znížili o polovicu – dúfala som, že aspoň 50 bodov som nejako natipovala.

Našťastie, ani jeden tip mi nevyšiel a ja som (nejakým zázrakom) získala bodov oveľa viac, čo malo za následok, že o týždeň na to prišiel papier z Martina, že ma chcú. Napriek tomu, že (ako som už spomenula) som mala Bratislavu za prioritu, takmer som neváhala a Martin stole my heart. A po prvých štyroch týždňoch výučby to ešte stále neľutujem...:) 

S pozdravom, Medička z Martina