Milá medicínska obec,
Určite ste si zvykli na to, že
keď človek študuje medicínu (resp. stačí, aby spravil prijímačky) tak
pravidelne dostáva jednu otázku. Po tom, čo sa debata zvrtne na to, čo
študujete a vylezie z vás medicína, tak prvá reakcia je pravdepodobne
„hmmm, to je ťažká škola“ a nasledujúca (samozrejme s dramatickou
pauzou, pretože keby to na vás dotyčný vybalil hneď, tak by to nemalo taký efekt) je:
„a už aj vieš, čo presne z tej medicíny by si chcel/a robiť?“. Čo tam po
tom, že vy ste si ešte len ledva zmočili čumák v učive teoretických
ústavov, od začiatku musíte aj vedieť, kde potom s titulom jedného dňa
zakotvíte...
Nebudem klamať, aj ja som na
medinu išla s tým, že som si myslela, že mojím chlebíčkom by jedného dňa
mohlo byť kožné. Stačili prvé 2 týždne výučby v prváku a vedela som,
že rozhodnúť sa, čo so sebou, je ešte neskutočne ďaleko a vôbec to nemusím
riešiť (tobôž nie teraz) lebo sa to určite ešte 529360krát zmení.
V poslednej dobe som si ale zvykla svoju „výhovorku“, prečo ja decko
nevďačné ešte neviem (!) čo chcem po škole robiť, obohatiť o vetu, že
„ešte som ani nepáchla do nemocnice, tak je mi ťažko posudzovať“. Ono skutočne
sme ešte zatiaľ nezažili žiadne „nemocničné“ predmety, takže ťažko vám ja budem
tlačiť storky do hlavy o tom, ako sa vidím na kožnom... Možno po príchode
do nemocnice zistím, že v praxi je to absolútny humus a srdce mi
začne pišťať napr. po urgente, čo ja viem...
Aby som ale prešla k meritu
veci, náhody sú sviňa... Ja som do tej nemocnice konečne páchla. Nie však ako
študentka/stážistka, ale ako pacient... A aby mi nebolo málo, nebol to len
výletík na nejaké rutinné vyšetrenie. Tento článok vám píšem z nemocničnej
izby FN Trenčín. Z infekčného... 😊 Pravdepodobne som pchala svoju pusku tam,
kde som nemala a skončila som s diagnózou infekčná mononukleóza (AKA
kissing disease). 😊 Odnieslo si to moje hrdlo (2 dni pred
hospitalizáciou mi vháňalo slzy do očí už aj pri obyčajnom prehĺtaní vlastných
slín – človek by neveril, koľko ich vyprodukuje, pokým mu robí obrovský problém
niečo tak jednoduché ako posunúť ich do ďalšej časti GITu pokiaľ možno bez
toho, aby pri tom umieral). Lymfatické uzliny na krku mám jak dve lopty
a som unavená jak pes, no najviac to schytala moja pečeň. Ja, čo si na
oslavách pripíjam väčšinou pohárom vody (a som za to terčom vtípkov) mám
momentálne tak zničené pečeňové bunky akoby som bola starý notorický alkoholik...
Keď už sme sa teda dostali k pečeni
(štýlom a obkľukou ako to len ja viem), nastal čas na poslednú časť
„seriálu“ o mojej letnej stáži. Spomínala som totiž, že prvé epizódy sa tam odohrávali na oddelení hepatológie, tak preto ten elegantný presun od mojej pečene ku hepatológii nemocnice v Messine.
Druhý deň stáže (po tom, čo sme
ledva-ledva pretrpeli 2 hodiny vyšetrovania pacientov – kedy sa história
opakovala a doktorka vyšetrovala rovnako ako deň predtým, zase sa
rozprávala len po taliansky a na nás sa tvárila rovnako kyslo) mi svitla
nádej na lepšie časy. Objavilo sa jedno dievča, ktoré by ste na prvý pohľad
vôbec netipovali na serióznu doktorku-to-be, pretože z hlavy jej kričali
žiarivo červené vlasy, oči mala orámované linkou, ktorú by beauty bloggerky
označili ako #eyelinerGOALS, na nohách tenisky Puma X Fenty, v ruke elektrická
cigareta (vypnutá) a Instagram plný fotiek z najrôznejších fotošútov. V tom
čase som ešte netušila, že Anca z Rumunska sa počas najbližších dní stane
jednou z mojich najlepších kamarátok…
Situácia sa vyvinula tak, že mi
povedala, že aj ona prišla robiť výskum, ale že keď videla tú biedu na
oddelení, tak si povedala, že tu ona mesiac nebude ani keby jej zaplatili.
Medzičasom si odbehla do labákov, ktoré patrili pod hepatológiu (náš výskum mal
byť zameraný na hepatitídu B a jej okultnú formu, takže ten labák dával
zmysel) a zisťovala, či sa tam dá niečo robiť a ako to tam vyzerá.
Verdikt? V labáku vedeli pekne po anglicky a nadšene súhlasili, že
nám veľmi radi ukážu všetko, čo len budeme chcieť. Bolo to jasné. Zbalila som
si svojich päť švestek a išli sme do podzemia do labákov.
Tam sme strávili najbližší
týždeň. Robili sme so vzorkami pečení, extrahovali z nich DNA
a následne zisťovali, či sa tam nachádzajú gény vírusu pre hepB a ak
áno, či sa jedná aj o okultnú formu. Makali sme v labáku, robili so
špičkovými technológiami a celým týždňom nás prevádzal Dani, ktorý nám všetko
ochotne vysvetľoval, diskutoval s nami a pravdepodobne nám aj dosť
veril, keďže nás nechal (okrem iného) robiť s prístrojmi za niekoľko
desiatok tisíc eur. Ja osobne som bola veľmi spokojná a ani raz som sa
nenudila... Avšak, všetko sa raz skončí, že? Napriek tomu, že stáž mala trvať
mesiac, v labáku sme boli len týždeň... A dôvod? Bol august. Po
našich 5 dňoch v labáku ho mali na 2 týždne komplet odstaviť a všetci
si hromadne brali dovolenky...
Ďalšia zastávka? Patológia.
Keďže mi Anca povedala, že
rozmýšľa, že po škole by sa chcela ísť hlbšie venovať patole (v tom čase išla
do 6.ročníka, takže o žiadne predčasné reči sa nekonalo), tak si vravíme,
že za skus nič nedáme a ideme sa opýtať, či by nás tam nevzali na
nasledujúce dni. Nemali sme kde byť a na lôžkovú hepatolu sme sa neplánovali
vrátiť ani za nič. Na patole nás privítali s otvorenou náručou a (opäť) dobrou
angličtinou, čo bolo super. Anca bola nadšená a ja som bola rada, že sa
niečo nové naučím... Boli sme pridelené k dvom mladým lekárkam
a spočiatku sme ich pozorovali pri tzv. „orientation of organs“. Neviem
presne, ako to preložiť, ale v podstate sa jednalo o to, že im boli
poslané kusy orgánov, ktoré kontrolovali, či sa tam nachádza nejaké
patologické tkanivo a popritom ho „krájali“ na menšie kusy, ktoré dávali
do formalínu a to malo byť ďalej spracované laborantmi. Mne to moc
nepovedalo, no Anca očividne vedela, o čo kráča. Následne sa jedna
z týchto lekárok rozhodla, že nám ukáže nejaké zaujímavé patologické
preparáty pod mikroskopom. Ja som v tom čase pristupovala k histole
ako k nepriateľovi a povedala som si, že dokým mi nehorí pod riťou
(resp. neblíži sa mi skúška) nebudem sa zaoberať preparátmi a podobnými serepetičkami
(samozrejme, poznatky, ktoré som sa učila na májové skúšanie z preparátov
som stihla už zabudnúť). Takže keď som kukla do mikroskopu, videla som
typických #50ShadesOfPink ale o čo sa jedná, to som v 95% prípadov
netušila ani z rýchlika...
Toto všetko sa dialo v náš
prvý deň na patole... Zvrat nastal v poobedných hodinách, kedy nám jedna
z lekárok povedala, že sa u nich chystá pitva... A nie hocijaká
pitva... Ale pitva novorodenca. S Ancou sme si povedali, že to znie ako
super príležitosť sa niečo naučiť, keďže u tak malých detí sú určité
špecifiká v stavbe tela oproti dospelým. Nadšenie ma ale prešlo
v momente, keď to dievčatko doviezli. Uvedomujem si, že toto je veľmi
citlivá téma, no treba si uvedomiť, že aj smrť patrí k životu. Každopádne
ak o tom nechcete čítať, preskočte najbližší odstavec.
Ta malá vyzerala ako bábika, ani
som nechcela veriť, že je mŕtva. Ešte aj farbu mala normálnu, vôbec nebola
cyanotická ani nič podobné. Vraj umrela po pôrode kvôli problémom
s dýchaním... Pokým jej lekárky robili nejaké neinvazívne veci ako
meranie, váženie, resp. vonkajší opis, ešte sa to dalo zvládnuť. No akonáhle do
nej zarezali a snažili otvoriť hrudník s bruškom už mi nebolo všetko
jedno. Keď som počula praskanie rebier pri tom, ako jej ich strihali nožnicami
(skutočne sa jednalo o strihanie, pretože kosti ešte nie sú tak mohutné
a pevné ako u dospelého človeka), musela som si sadnúť. Nikdy som nič
podobné nezažila a proste to bola pre mňa silná káva... Po vybratí orgánov
z hrudníka a bruška jej dutiny vyplnili vatovými tampónmi. Predtým
ako ju znovu zošili (aby mohla byť pochovaná) ešte prišla na rad hlavička...
Čoskoro do formalínu pribudol aj jej mozog a aj hlavu jej vyplnili
vatovými tampónmi. Na zošívanie sme už nezostali... Mala som všetkého plné zuby
a nevedela som, či chcem kričať alebo plakať... Akosi som nevedela stráviť
to, čo som videla a nevedela som si predstaviť, ako sa na to oddelenie
vraciam na ďalší deň. Osud to ale zase vyriešil za mňa...
Prišli sme na ďalší deň...
A na oddelení nikto. Len obrovský zámok na dverách. Nechápali sme, veď nám
nikto nič nepovedal. Toto bol utorok. Vedeli sme, že v stredu bol
v Taliansku (resp. žeby len na Sicílii? Nie som si úplne istá) jeden veľký
sviatok, tak asi si chceli spraviť predĺžené voľno... Vravíme si, že vo štvrtok
skúsime zas a namiesto toho sme šli na nákupy do mesta...:D Vo štvrtok sa
situácia na oddelení opakovala a to isté nastalo v piatok.
Neunúvali sa nám dať vedieť, že tam nikoho nebude, nebudeme sa ani my unúvať
prísť na ďalší týždeň... A ani sme neprišli 😊Po zvyšok mesiaca sme mali voľno. Chodili sme
po výletoch, na pláž, na nákupy a všade, kde sme len chceli... A bolo
to super.
Aby som to ukončila, moja stáž
bola skvelá. Síce je pravda, že namiesto pôvodných 16 dní som v nemocnici
strávila len 8, no aspoň môžem povedať, že sa jednalo o skutočne plodné
dni. Najviac mi samozrejme dal hepatologický labák, no ani tá patola nebola
nakoniec až taká zlá a lôžková hepatola bola skôr ponaučenie do života, že
natrafíte v živote na kadekoho a nie vždy to musí byť vám po chuti.
Ak váhate, či na stáž ísť alebo
nie, určite choďte. Ja spomínam len v dobrom a ak by som do budúcna
dostala možnosť ísť, neváhala by som. Niečo sa naučíte, spoznáte kopec super
ľudí, pocestujete... Čo viac študent potrebuje 😊
(Pravda, ja si teraz potrebujem
dať dokopy pečeň. A o 10 dní ma čaká skúška z anatky, takže ešte
aj vedomosti si musím dať doporiadku... Tak idem do toho.)
Majte sa,
Medička z Martina
Komentáre
Zverejnenie komentára