Ahojte!
Po dlhšej odmlke som konečne tu. Je to už viac ako mesiac od toho,
čo som dala zbohom 2. ročníku a mohla si na instagram hodiť krásne
otrepanú story: „2/6 ☑.“ Vôbec to nebolo o tom, že by som sa chcela chvastať, alebo že by
som chcela spôsobovať nervy mojim spolužiakom, ktorí ešte neskončili... Skôr
som chcela dať najavo na všetky hory a doly, že po semestri ako
vystrihnutom z psycho trileru, som konečne voľná a môžem ísť von
s priateľmi, bez výčitiek, s prázdnou hlavou. Že nemusím kalkulovať
ako bláznivá, koľko času na učenie mi ostane, ak by som dala prednosť kamošom
a zábave pred tými poondenými bichľami. Že prichádzajú 2 mesiace, kedy
budem zase bezstarostná, typicky pošahaná ja, žiadne testy, žiadne skúšky,
žiadny idioti, ktorí by sa mi na túto horskú dráhu snažili dať ešte viac
stúpaní alebo držkopádov.
Je to síce už mesiac, no mne to ešte vždy
nedochádza. V kútiku duše ešte vždy rozmýšľam, či je to fakt realita, že
sa nemusím učiť. Po rozume mi ešte vždy totiž chodí otravný chrobák, že určite
sa ešte niečo musím učiť, len som zabudla... Nezabudla 😊 Len je ťažké uveriť tomu, že po 8 mesiacoch takmer sústavného učenia
prišla zrazu stopka a moje telo a hlavne moja hlava si konečne môže
vydýchnuť.
Pomaly sa teda dostávame k tomu, ako tento
semester vyzeral. Po anatke, ktorú som si odbila 25.januára prišlo zaslúžené
„voľno“ – tie úvodzovky som si nemohla odpustiť. Trvalo to totiž len týždeň
a pol a potom tresk, začínal sa nový semester. V pondelok prvý
test, v utorok ďalší a takto to šlo celý semester. Keď si k tomu
pripočítame tých 9 týždňov pred tým, čo som sa musela učiť na skúšky, už snáď
nemusím vysvetľovať tie úvodzovky. Ak čítate blog pravidelne, viete aj
o tom, že som si v januári chvíľu poležala v nemocnici,
a v podstate som sa prvú polovicu letného semestra ešte stále dávala
dokopy. Diéta už bola menej prísna, no fyzická aktivita bola stále veľké NOU,
NOU. Keďže svojho času to zvykol byť jeden z mojich hlavných ventilov,
niesla som to pomerne ťažko.
Taktiež, nedajte sa oklamať tým, že rozvrh som
mala rozprestretý len od pondelka do stredy. V stredu som sa väčšinou
dotrepala domov, skočila som s frajerom von (vrámci psychohygieny predsa)
a od štvrtka som sa väčšinou začínala učiť. Pomaličky, po troške, no
neflákala som sa – ak narážate na to. Rodičia sa mi však týmto rozvrhom oklamať
dali – po počiatočných otázkach, že ako môže byť na MEDICÍNE rozvrh len na 3
dni mama trochu poľavila. Otec nie... Opakovane do mňa hustil, že to keď oni
mali toľko „voľna“ (zas tie úvodzovky, žmurk žmurk), tak chodili na brigády.
Tak som začala hľadať brigádu.
Ako sa hovorí, komu sa chce robiť, ten si prácu
nájde – aj v mojom prípade to tak bolo a od marca som začala makať.
Pracujem v jednom mini obchodíku a náplň práce je tam vcelku jednoduchá
a 4€ na hodinu sú splnený sen, takže nebolo čo riešiť. Otcovi som aspoň
načas zapchala ústa. Čo na tom, že som si každý týždeň na brigádu so sebou
trepala knihy alebo ntb, aby som sa mohla učiť – to on už nevidel. Jemu išlo
o to, že som predsa „doma“ (že nie som v Martine), takže musím mať
„voľno“. Rovnako ako nevidel to, že už nie som celkom single, takže mám pár
záväzkov aj voči svojmu frajerovi, ktorý je v robote od svitu do mrku
a tým, že som chodila robiť aj ja sa naše šance ísť von len zmenšovali.
V marci sa však začalo objavovať aj pár
ďalších svetlých chvíľok – bol to práve tento mesiac, kedy sa výsledky mojich
krvných a pečeňových testov začali výrazne približovať k normálu
a znovu mi bolo dovolené cvičiť. Síce cardio bolo furt tabu, rovnako ako aj
cvičenie brušných svalov (lebo však dajme tej pečienke ešte trochu priestoru a
času), no ostatok už bol v pohode. Od apríla mi bolo dovolené sa už naplno
vrátiť k svojmu režimu a ja som nemohla byť šťastnejšia – nielen
kvôli tomu, že môžem opäť robiť to, čo ma baví, ale hlavne preto, že to bol
následok toho, že som sa úplne zotavila a z infekčného som bola
vyradená. 😊
Sumár? Škola, učenie, brigáda, frajer, pravidelné
fitko. Na rováš som si toho naložila celkom dosť. Stále som viac a viac
nestíhala, s frajerom som bola menej a menej a rovnako aj moja
psychická pohoda dostávala viac a viac po hube. Myslela som si, že toto
všetko zachráni dovolenka. Počas semestra. Na začiatku mája som sa vybrala so
sestrou na Jamajku (o tom plánujem osobitný príspevok, takže ak vás zaujíma,
ako sa 2 mladé uchá dostanú na Jamajku bez toho, aby im rodičia zaplatili čo
i len cent, alebo bez toho, aby tieto uchá fajčili zalovených chlapov, tak
stay tuned). Myslela som si, že pekne zresetujem hlavičku-makovičku, načerpám
nové sily na nadchádzajúce skúškové, ktoré sa blížilo na konci mesiaca
a svet bude gombička. Nebudem klamať, Jamajka bola skvelá, no kdesi vzadu
v hlave som aj tak furt stresovala, že preboha, už sa musím začať učiť
a nemyslím si, že som si to užila tak veľmi, ako by som si to užila, keby
som tam šla niekedy teraz... Každopádne skúsenosť to bola skvelá
a neľutujem.
A sme pri skúškach... Imunola, fyziola,
biochemka... Kombo jak hovado. Môj plán boja zahŕňal imunolu
v predtermíne, biochemku na začiatku júna a fyziolu na jeho konci. Imunola
bola vcelku ľahká. Biochemka not so much. Fyziola not so much at all.
Imunolu rozpitvávať nejdem, to bolo vcelku okej –
však ak sa k nám dostanete, tak zistíte. 😊 Biochemka... No čo vám poviem... Biochemku som nenávidela odkedy som na
tento ústav vkročila – chémia aj biochémia tvoria akoby 1 ústav, takže tú česť
som mala už v prváku a preto som už vtedy vedela, že je to jeden
veľký grc. Predmet ani nie je taký hrozný (ťažký, no dá sa pochopiť), no ak sa
na ústave nachádzajú debilkovia, ktorí sa vám snažia za každú cenu všetko
sťažiť, tak to potom aj tak vyzerá. Mám celé portfólio zážitkov, keby som ich tu
mala všetky vyťahovať, tak by ste tento článok čítali do konca leta. Ukončím to
tým, že 95% vyučujúcich na tom ústave sú zákerní hajzli, ktorí si potrebujú
niečo dokazovať, snažia sa vám dať najavo, že vy ste len hovná bez titulu,
zatiaľ čo oni majú každý tituly aspoň 2 a v podstate kde sa dá, tam
vám budú hádzať polená pod nohy. To bol dôvod, prečo som si biochemku dala skôr
ako fyziolu – chcela som sa jej zbaviť čo najskôr. Celková príprava mi trvala
cca. 2 týždne. A potom prišiel deň D.
Skúška pozostáva z testu a ústnej časti
(klasika). K testu sa vyjadrovať nejdem, ten sa vcelku dal (aspoň podľa
môjho názoru). Na ústnej ťaháte 3 otázky – potiahla som také, že si vravím, že
mohlo byť aj lepšie, no tiež mohlo byť aj horšie. Napísala prípravu
a sadla si pred profesora – vedúceho ústavu. Určitú dávku zákernosti som
čakala aj tu – a moje očakávanie ma nesklamalo. Keď sa profesorovi
naskytla príležitosť, opýtal sa ma, či som chodila na prednášky. V hlave
mi preblesklo, že s mojou históriou, keď som bola asi na 4 prednáškach (a
absolútne to tam hejtovala), by som mu asi mala zaklamať, že som chodila – bála
som sa, že v opačnom prípade ma roznese v zuboch. Nakoniec som sa
však predsa rozhodla pre čestnosť – priznala som, že som na prednášky
nechodila. Profesor sa spočiatku zachoval ako charakter a chcel vedieť,
prečo som nechodila. Vysvetlila som mu, že som ten typ študenta, ktorému oveľa
viac prospeje, keď si za danú látku sadne sám a pochopí ju sám než aby
mi ju niekto vysvetlil (nechcela som mu povedať, že z tých 4 prednášok, na
ktorých som bola som odchádzala ešte vydretejšia ako som tam prišla a koniec-koncov
som si aj tak musela nad danou témou posedieť sama, čiže som na tej prednáške
len zabila čas a čo vám budem, čas je drahý 😊 ). Povedal mi, že aj to je názor a on to berie. Myslela som, že
kríza je zažehnaná a nemám sa čoho viac báť. A potom to prišlo...
Profesor mi začal dávať otázky... Keď som mu povedala, že žiaľ neviem
odpovedať, tak mi povedal, že to ani nemôžem vedieť, lebo sa ma naschvál pýta
na veci, ktoré by som v knihe nenašla (a on o tom obzvlášť vie svoje,
keďže je autorom tej podarenej knihy) a pýta sa ma na veci
z prednášok. 😊
Tak ako tomu bolo aj na chémii v prváku, tak
aj na biochemke ma zalievali poty a bála som sa, že vyletím (s tým, akí sú
tí z toho Ústavu by boli isto schopní ma vyhodiť aj von oknom, no
kidding). Nakoniec mi to však dal. Sláva, Hosana... Aneb Adios, vy svine
a už vás v živote nechcem vidieť.
Biochemku som ustála... Pár dní som si
naordinovala voľno na prečistenie gebule a potom to prišlo... 3 týždne
s fyziolou. Tak, ako som si spočiatku myslela, že dať si fyziolu ako druhú
bude dobrý nápad, postupom času ma tento bohovský nápad opúšťal.
A opúšťala som sa aj ja sama. Kto by sa nie pri bilancii 287 otázok, že
jo....
Na každú skúšku sa snažím ísť nadrislená tak, že
otázky si raz prejdem a 2krát ich potom zopakujem – toto sa mi osvedčilo
a tak mi to vyhovuje. Týždeň pred skúškou to ešte vyzeralo, že ledva
stihnem tie otázky prejsť len prvýkrát (čo by bolo v mojom prípade celkom
fatálne, lebo som mala pocit, že si nepamätám nič). Nečudo, že aj môj psychický
stav bol teda všelijaký... Sem-tam som si porevala, sem-tam ponadávala, môj
žalúdok odmietal jesť (boli dni, keď som si na raňajky dala suchý rožok, na
obed to isté a na večeru taky tak). Napriek tomu sa deň pred skúškou moje
brucho vzpieralo aj tomu a vyvrátila aj som to málo (čo vám poviem,
psycho)... O tých najviac psycho veciach, čo sa mi diali ráno pred skúškou
vám radšej písať nejdem, lebo by ste si mysleli, že mi už načisto preskočilo.
Proste sa len snažím vykresliť obraz toho, ako sa človek (a nemusí to byť len
medik) asi cíti po tom, čo sedí (zas raz) nad knihami 6 týždňov (a viac).
Prepínáky, opúšťáky a iné šmaky sú na dennom poriadku (len tak pre
predstavu, po tom, čo som sa 3 týždne učila na fyziolu doma mi mama povedala,
že nabudúce by pre VŠETKÝCH bolo najlepšie, aby som sa učila na intráku)...
Takže názor si urobte sami 😊
Skúška z fyzioly... Nebola vôbec taká zlá, ako som si myslela, že bude... Síce som bola posraná až za
ušami, no koniec dobrý-všetko dobré. Test bol bez väčších problémov
a ústna bola jedna z najlepších ústnych, aké som kedy zažila. Určite
na tom malo podiel aj to, že som si vybrala bohovské otázky (a mala som také
z pekla šťastie, aké som snáď ešte nemala). To, čo sa odohrávalo potom
bola už malina. Tá odpoveď bola aj podľa môjho názoru fakt dobrá (dokonca som
ani nekoktala a nehovorila ako pako), takže keď mi následne bolo zapísané
Ačko do indexu, nemohla som byť spokojnejšia. Konečne mi odľahlo, konečne mám
voľno, konečne žiadne knihy, konečne prázdniny... (Aleluja)
Toľko k druháku a môjmu life updatu.
Ak
ste sa preštrikovali až na koniec tohto článku, srdečne blahoželám. Napísať
tento článok mi trvalo asi mesiac (hlavne preto, že som lenivé prasa, ktoré sa
venovalo všetkému inému)... Blíži sa polovica prázdnin a ja som
z toho dosť vedľa (preboha, však ešte len toť som sa začala flákať)... No
flákať ako flákať... Na brigádku chodím stále, fitko si užívam 5krát týždenne,
frajera už nezanedbávam... Zajtra sa chystám s frajerom na menšiu dovolenku - síce len Praha a síce len 4 dni, no nakoľko je Praha moje najobľúbenejšie mesto na svete a frajer tam ešte nikdy nebol, teším sa tam ako blcha. Hlavne sa konečne môžem venovať len jemu a neriešiť ani trt. Po jeho odchode v Prahe ešte zostávam a idem na 2 týždne makať ako zdravotnícky asistent... :) Čiže bude veľa smiechu a ešte si k tomu zarobím aj nejakú tú korunu, takže som spoko... A je mi fajn 😊 A dúfam, že aj vám.
Vidíme sa čoskoro.
S pozdravom,
MZM
Komentáre
Zverejnenie komentára