Čaute, čaute, čaute! 😊
Pomaly ale isto sa nám
zjesenieva, dni sú kratšie a kratšie, začína byť pomaly zima jak
v ruskom filme. Slabšie povahy ako ja príchod jesene oslavujú nádchami,
kašľom, perami posiatymi horúčkami a podobnými šmakmi, ktoré všetci tak
milujeme. Minule som načala obsiahlu letnú tému – moju stáž – a práve tá
spomenutá zima, horúčky a kašle ma nútia myslieť na môj letný výlet o to
viac. Do Talianska som cestovala s lekárničkou vyzbrojenou medecínkami na
všetky vynájdené choroby ever, no v dnešnej dobe by ma nezachránila ani
tá... Nič no, poďme sa venovať príjemnejším veciam.
Do Talianska, konkrétne do Ríma
som cestovala 31.júla. Stáž mi oficiálne mala začínať až o deň neskôr, no
keďže som chcela ešte pobehať Rím a neskôr ma čakala 9 hodinová cesta
nočným vlakom, stíhala som to jedine takto. Neskôr som sama prišla na to, že to
vôbec nebol zlý nápad. Výlet sa mi začínal prvou výzvou – mala som po prvýkrát
v živote sama letieť. Rada by som vám priniesla nejaký pikantný príbeh
o tom, čo všetko sa počas letu stalo, no v skratke – nestalo sa nič.
Rutinný let ako každý iný (samozrejme s tým rozdielom, že pri prílete do
Ríma sa netlieskalo – z čoho usudzujem, že asi neboli na palube žiadni
ďalší Slováci, keďže túto trápnosť predvádzajú väčšinou len tí).
V lietadle som sa snažila napraviť si karmu, a tak keď ma poprosila
jedna Talianka, či by som si nevymenila miesta s jej mužom, ktorý sedí
o pár rád ďalej, tak som bez mihnutia oka súhlasila (úprimne, nie úplne
bez mihnutia oka – pôvodne som si totiž myslela, že chlapík má sedadlo pri okne
a ja teda budem môcť fotiť... Pomýlil sa a okienko sa žiaľ nekonalo).
Ďalej som pomohla nejakej babičke, ktorá vedela po anglicky len „yes“ a „thank
you“ dať kufor do priestoru nad hlavy, pri prílete som jej ho skladala dole...
No a úplná Matka Tereza sa zo mňa stala v Ríme, keď som
v príletovej hale stála pri páse a čakala na svoj kufor a prišla
za mnou jedna Turkyňa, či jej neviem povedať, na ktorý pás idú kufre z jej
lietadla. Vraj je v tej hale už pol hodinu a furt nemá svoje veci
a ešte k tomu je aj tehotná. Halu som s ňou prešla na 2krát, než
sme našli ten správny pás a ja som mala zo seba sakramentsky dobrý pocit
(a ešte som aj zabila čas než pustili kufre z môjho letu – to si dovoľ 😉)
.
Z letiska som sa vytrepala
aj s kufrom, namierila si to na vlak do centra Ríma, tam som si odložila
kufor v úschovni a pustila sa uličkami mesta. Zádrhel prišiel vo
chvíli, keď som sa teperila uličkami hore-dole, v snahe dostať sa ku
Koloseu a ja som furt išla po nejakých divných miestach, aj keď som mala
nos nalepený v mape. Neskôr som zistila, že moja mapa je dosť naprd
a radšej som sa zverila do rúk dát a GPSky. Teplomer ukazoval 38°C,
ja som bola navlečená v dlhých rifliach, takže nečudo, že mi chvíľami
nebolo všetko jedno. Podľa pôvodného plánu som si chcela urobiť taký okruh
okolo najkrajších miest v centre Ríma, no vďaka vyššie spomenutému som
ledva vykonala polovicu. Hodilo to asi 8 kilometrov, takže flákanica to
nebola... Pokukala som to nešťastné Koloseum, Domus Aurea, Piazza Venezia,
Fontánu di Trevi, Španielske schody, vyskúšala gelato (v tom čase som si ešte
myslela, že 2€ za zmrzku je nenormálna pálka, no mesiac v Taliansku ma
naučil, že je to bežné), na večeru som si dala priemernú pizzu a bola som
spokojná. Ozaj, spomenula som, že v Ríme vám nehrozí, že by ste sa cítili
osamelo? Každú chvíľu vás bude niekto otravovať, aby ste šli na hop on-hop off
tour, alebo aby ste šli na Skip the line prehliadku Kolosea/Forum
Romanum/Palatine Hill/whatever. Títo ľudia sú ešte naviac neskutočne vytrvalí
a nebojte sa, tí sa s vami dohovoria aj keby to malo byť
rukami-nohami. Zisky sú zisky...
Večer o pol 10 sa mi
podarilo nájsť správny vlak do Messiny... Natrepala som sa doň aj s kufrom,
nachystala si posteľ a čoskoro som aj zaľahla, keďže som bola unavená ako
pes. To, že som po taliansky nevedela ani slovíčko mojej „spolubývajúcej“
v kupé nerobilo žiadny problém, pretože na moje chabé pokusy typu „no
italiano“ reagovala spŕškou talianskych viet. Moja motivácia zaspať čím skôr
bola tým pádom ešte väčšia.
Všetko šlo ako po masle. Vlak
šiel načas, načas nás aj nalodili na trajekt a ja som ráno o šiestej
zakotvila v mojej cieľovej destinácii. Zo stanice ma zobrala Marta (LEO
Messiny), odviezla ma intrák a dala nejaké pokyny. Intrák vyzeral úplne
v pohode, bývala som sama, takže som bola o to spokojnejšia.
Mohla by som vám tu teraz spustiť
o každom, s kým som sa zoznámila v chronologickom poradí, no vás
by to nebavilo čítať a mňa by to fakt nebavilo písať. V podstate som
sa zoznámila úplne s každým, všetci boli mega milí, dokázali sme sa baviť
o kadečom celé hodiny. Pôvodne som mala trošku obavy, že to budú ľudia,
ktorí po profesionálnej medicínskej stránke sú klasy, no po ľudskej stránke im
to trošku škrípe. Je pravda, že všetci mali pre medicínu ohromný zápal, no po
ľudskej stránke nestrádali o nič menej...
Teraz prichádza časť, na ktorú
asi všetci čakáte. Epizóda nemocnica. Ako som spomínala, do Talianska som sa
vybrala robiť výskum. Ten môj mal byť zameraný na hodnotenie okultnej hepatitídy
B v určitom type buniek. 2.augusta sme všetci naklusali do nemocnice
a rozdelili sa podľa oddelení – ja som mierila na internu. Aké bolo moje
prekvapenie, keď som prišla na oddelenie a tam nikto ani len netušil
o tom, že má prísť nejaká stážistka? A že má robiť výskum, tak
o tom nepočuli ani len z rýchlika? Kukala som a neverila
vlastným očiam a ušiam. Ešte v januári som do Talianska posielala X
papierov o tom, čo som, kto som a potom prídem na miesto a tam o mne
nikto ani len nevie? The best part? Celá táto konverzácia by sa v žiadnom
prípade neodohrávala, nebyť tam talianskych študentov, ktorí sa o nás mali
zo začiatku starať. Na oddelení totiž nikto nevedel po anglicky 😊
Hlavná vec, že podmienkou účasti na stáži bol certifikát, že máte EXCELENTNÚ angličtinu,
a keď prídete, tak to nakoniec dopadne tak, že nikto po anglicky nevie? How
sweet...
Situácia nakoniec dopadla tak, že
som mala byť s ľuďmi z profesionálnych stáži na interne (konkrétne na
lôžkovej časti hepatológie) a robiť to, čo oni. Aby som to objasnila – ich
náplň práce spočívala v tom, že behali za zadkom jednej doktorke, ktorá si
vyšetrovala pacientov a mali ju pozorovať. Keďže celé vyšetrenia sa
odohrávali v taliančine, nikto nemal šajna, čo sa vlastne deje, čo tým
pacientom je, čo sa ich doktorka pýta... Postupom času sme dokonca mali pocit,
že tým, že ju nasledujeme z izby do izby ju výsostne otravujeme. Po
anglicky nám vedela tak maximálne povedať „kidney“ a „liver“ keď robila
pacientom náhodou sono a tým to haslo, viac na nás dlabala. Prvý deň
v nemocnici teda prebiehal perfektne.
Pomyslela som si, že ak budú
takéto aj ostatné dni, tak ma čaká veľmi dlhý a nudný mesiac... Načo som
sa to ja krava dala...
Ako to skončilo vám napíšem
v (pravdepodobne) poslednej časti tohto seriálu niekedy nabudúce.
Majte sa fajn.
S pozdravom
Komentáre
Zverejnenie komentára