Milí čitatelia,
všeobecne panuje názor, že
štúdium medicíny je vysoko náročné. S tým sa nedá nesúhlasiť. No taktiež
panuje aj názor, že keď študuješ medinu, tak ti zaberá všetok tvoj voľný čas
a nemáš šancu si vyčleniť nejaké tie minútky z dňa na iné aktivity. Ak sa
to aj náhodou stane, tak tvoje štúdium veľmi utrpí. Neviem, kto tieto reči
vymýšľa, no poviem vám jedno - JE TO BULLSHIT JAK DELO. Práve jednej z mojich
voľnočasových aktivít by som chcela venovať tento príspevok. Viem, ste
zvyknutí, že vám píšem len o medicine-related veciach, no rada by som vám
ukázala, že aj ja som len človek, že aj keď študujem medicínu, tak nesedím nad
knihami 24/7 a že na veci, ktoré milujem si vždy čas nájdem.
Tento post vám píšem plná
endorfínov. Aj keď som sa ráno zobudila ubolená, tak napriek tomu šťastná ako
blcha. DRAHÍ MOJI, JA SOM TOTIŽ VČERA ZABEHLA SVOJ PRVÝ POLMARATÓN V ŽIVOTE!
Stále tomu neverím, stále mám zimomriavky len čo si na to pomyslím. Ja, čo som
vždy bývala na telesnej drevo, ja, čo som na základnej škole mala oslobodenie
od behov, ja, čo som behy na strednej absolútne nenávidela. Ja, čo som kedysi
mala pocit, že zabehnúť 5 okruhov (1km dokopy) vrámci rozcvičky je nadľudský
výkon...
Behať som začala pred 2 rokmi.
Vtedy to bolo len preto, že som chcela schudnúť a spočiatku to moje „behanie“
bolo viac kráčanie. Zabehla som 300 metrov a ďalších 200 metrov som musela
kráčať a rozdýchať to. Ako som však behávala častejšie a častejšie,
tak postupom času som sa pristihla, že som bez kráčania zabehla 1km, potom
zrazu 2, zachvíľu 3,5km. Ak sú medzi vami bežci, tak sa asi smejete, že veď
zabehnúť 3,5km nie je žiadny oriešok. Pre mňa vtedy bol, a preto som na
seba bola aj patrične pyšná. V čase, keď som sa učila na maturity padol
pre mňa prvý riadny miľník - zabehla som 5km bez jedinej prestávky. A v tom
čase som už vedela, že som v tom až po uši. Beh mi prirástol k srdcu.
Aj keď som nikdy nebehávala nejaké dlhšie trate, užívala som si ten pocit vetra
vo vlasoch, keď vám pot steká po chrbte a nohy si slobodne idú raz jedna
raz druhá. Bol to pre mňa oddych (áno, v tom čase som už pri behu
oddychovala na rozdiel od mojich začiatkov), vyčistenie hlavy, načerpanie
nových síl...
Prišla som na medicínu a až vtedy
mi došlo, ako veľmi mi ten beh pomáha. Nie nadarmo sa hovorí, že v zdravom
tele - zdravý duch. Práve toho zdravého ducha pri štúdiu medicíny potrebujete.
A zdravé telo tiež nie je naškodu. Nechcem znieť povýšenecky, no vždy mi
prišlo maximálne smiešne, keď som prišla na prehliadku k mojej pediatričke,
odvážila ma a povedala mi, že by som mala schudnúť pričom ona sama je
morbídne obézna. Je mi jasné, že dôvodov na obezitu je hneď niekoľko a nemusí
to byť len láska k nezdravým jedlám, no povedala som si, že ja nechcem byť
jeden z tých „pokrytcov“, ktorí budú kázať svojim pacientom, že podľa
tabuliek majú schudnúť (v záujme ich zdravia samozrejme), pričom ja sama
vyzerám a SOM nezdravá. Bol to práve beh, ktorý mi pomohol sa postupom
času dopracovať k fyzickému a defacto mi utvrdil aj moje mentálne
zdravie. Spomenula som, že odkedy behám, tak som bola vyradená z kardiológie
btw?
Zlom nastal v januári tohto
roka. Počas zimného skúškového sa mi podaril husársky kúsok. Zabehla som svoju prvú
„dlhú trať“ - svojich prvých 10 kilometrov. Ďalší týždeň som si povedala, že by
bolo super dať si repete - z desiatky bolo zrazu kilometrov 11, ďalší
týždeň 12, potom 13, neskôr 14... A mne začal jeden otravný chrobák
nahlodávať myseľ - čo keby som skúsila natrénovať na polmaratón? Veď 21km nie
je od 14 tak ďaleko, či?
Po registrácii na MMM Košice 2018
v marci som začala pomaly trénovať. Zaraďovala som intervalové tréningy,
dlhé, vytrvalostné behy, nejaké tie krátke tempo behy a postupom času si
zlepšovala výdrž, tempo a psychickú odolnosť (verte mi, tá je rovnako
dôležitá ako také tempo, či výdrž - ak raz hlava povie, že už nevládzeš, tak
ani najsilnejšie nohy ťa nezachránia). Trénovala som v daždi, trénovala na
dovolenke v Grécku v odpornom horku, počas stáže na Sicílii som
zaraďovala tréningy 4-5 krát týždenne pri 80% vlhkosti a priemernej teplote
28°C. Niekedy som hazardovala som svojím zdravím, no vidina dobehnutia do cieľa
mi nedovolila prestať. No niekedy sa to pokaziť musí, že?
V nedeľu, presne týždeň pred
polmaratónom, ma moje telo odmietlo poslúchať. Prvýkrát za celú túto polročnú
cestu odmietlo spolupracovať. Sval na ľavej nohe pod achilovkou to čiastočne
vzdal a ja som nebola schopná bežať bez bolesti alebo kráčať po schodoch
bez toho, aby som krčila tvár v ubolenej grimase. Povedala som si, že to prejde...
Keď nadišiel tretí bolestivý deň, zmocnila sa ma panika. Nemohla som uveriť
tomu, že týždeň pred pretekom sa na mňa noha vykašle po tom, čo som makala ako
včelička dlhé mesiace. Do toho všetkého prebiehal ešte aj pitevný týždeň a ja
som sa absolútne nevedela sústrediť na tie poondené hlavové nervy. Stále som
myslela na to, čo budem robiť. Skúsenejší bežci mi odporúčali bezpodmienečný
oddych, tvrdili mi, že aj keby som až do MMM nebehala, tak za 6 dní o kondičku
neprídem. Ja som bola odhodlaná, že bežať budem, aj keby som mala celú trať
bežať s bolesťami. Začalo ma však bolieť už aj rutinné kráčanie a ja som
po prvýkrát zavetrila pochybnosť, že nie, toto len tak neprejde... Ešte ma k tomu
postrašil aj kamarát (už doktor), že ak to je natrhnutá achilovka a ja s ňou
pobežím a náhodou sa utrhne, tak to si nezabehnem veľmi dlho (a vlastne
ani nepokráčam).
Skončila som na úrazovej
pohotovosti... Potrebovala som vedieť, na čom som. Ešte stále som totiž mala
jeden deň na to, aby som si presunula štartovné na ďalší rok bez toho, aby som
oň prišla teraz keby som nebežala. Na úrazovke som si vyslúžila nevrlé pohľady
a karhanie, že zneužívam pohotovosť, no ja som im kašlala na všetko.
Potrebovala som vedieť, či mám šancu v nedeľu štartovať. Verdikt?
Achilovka bola úplne v poriadku, takže to musel byť len nejaký natiahnutý
sval. Ten zdutý lekár, čo mal službu mi povedal, že sa to vstrebe, no nevie mi
povedať ako rýchlo a že mi polmaratón neodporúča. Chcela by som vidieť
jeho ksicht, keby som tam došla dnes a povedala mu, že som to dala.
V stredu ráno som sa
zobudila a stal sa zázrak. Noha ma po 3 dňoch nebolela. A ja som
vedela, že už aj keby traktory padali, v nedeľu bežím a nič ma
nezastaví.
Prišiel deň D. Po rozcvičke hodnej svetového atléta som sa postavila do svojho štartovacieho sektoru. Ďalej si na všetko spomínam len matne... Ani neviem kedy a zrazu som započula štartovací výstrel, zapla som si Fitbit na meranie výkonu a ďalšie 2 minúty sme len kráčali než sme sa dostali na úroveň štartovacej línie. Odtiaľ sme pomaly začali bežať. V pozadí som počula Vivaldiho Zimu, a ja som bežala. Jediná myšlienka v mojej hlave v tom momente bola, aby som sa nedala strhnúť davom a neprepálila začiatok. Ďalej som precitla až na 4.kilometri. Všetko išlo ako po masle, tempo som mala perfektné. Bežala som ďalej. Ako však slniečko pripekalo, postupom času to začalo strácať na jednoduchosti... Začala som bežať už len preto, aby som sa dostala k ďalšej občerstvovačke/osviežovačke a aby som sa mohla napiť... Inak som neriešila nikoho a nič. Na 10.kilometri mi mobil hlásil môj osobný rekord - čas som mala 57:57 (predchádzajúci tréningový osobák 1:00:35). Takmer mi oči vypadli z jamiek.
Pri 12.kilometri sa mi zazdalo,
že som započula svojho otca. Pozrela som sa smerom, odkiaľ hlas prichádzal a ja
som videla, ako na mňa kričí, že mám makať a kýval mi. Odkývala som späť.
Dodalo mi to energiu. Aspoň na chvíľu...
Slnko stále pripekalo a bolo
stále náročnejšie a náročnejšie udržiavať dych a tempo v harmónii.
Miestami som mala čo robiť a bojovala som so svojou hlavou, ktorá mi
vravela, že si potrebujem dať pauzu a že krátka chôdza by mi mohla pomôcť.
Zase som žila svojou stratégiou doplaziť sa na občerstvovačku a odtiaľ to
nejako dám na ďalšiu a odtiaľ na ďalšiu až do cieľa. Na odvahe mi však
nepridávali stany záchranky, okolo ktorých keď som bežala, nikdy neboli prázdne
a vždy v nich záchranári dávali dohromady nejakého bežca...
Na 17.kilometri som prvýkrát
vážne prestávala vládať. Tep som mala okolo 185, slnko pražilo a osviežovačka
vzdialená 500 metrov mi prišla vzdialená 5 kilometrov. Vtom sa mi prihovoril
jeden z divákov na kraji trate. Zadíval sa na mňa a prisahám vám, že
mi prehovoril priamo do duše: „Poď, makaj. To zvládneš. Si výborná, len poď
ďalej.“ Akoby do mňa udrel blesk a ja som našla stratenú energiu. Dobehla
som na ďalšiu osviežovačku, obrátila do seba ionťák a pohár vody a zdalo
sa mi, že sa mi do tela vrátil život.
Znova som sa rozbehla. Z mojich
hrdinských plánov, že od 19.kilometra až do cieľa dám svoje životné tempo (bez
občerstvovačky), vzišlo... História sa opäť opakovala. Blížila sa 11.hodina a slnko
pražilo jedna radosť. Povedala som si, že občerstvovačku nevynechám, inak
nedobehnem a aj mňa budú musieť ratovať záchranári v tomto počasí.
Celý čas som kalkulovala, aký by som teoreticky mohla mať výsledný čas, ak si
udržím aktuálne tempo. Moje výpočty vraveli, že niekde medzi 2:03:00-2:04:00.
Na 20.kilometri som si dala posledný ionťák, mobil vyhlásil, že môj čas na
20.km je okolo 1:58:00 a ja som si povedala, že sa začína útok o výsledný
čas 2:03:00. Pozbierala som posledné kiloJouly energie a vravím si, že
teraz alebo nikdy.
Vystrelila som tempom, akoby ma
niečo naháňalo (až neskôr som zistila, že len pár minút za mnou dobiehal prvý
maratónec, takže technicky vzaté ma skutočne niečo naháňalo). Ľudia kričali: „Tempo!
Hop! Hop! Hop! Davaj!“ A ja som išla. Predbiehala som ľudí ostošesť,
cícerky potu mi tiekli po chrbte, po tvári, srdce búchalo ako splašené, no ja
som išla. Neviem kedy, neviem ako... Zrazu som bola v cieli. S výsledným
časom 2:02:34.
Ľudia drahí, ja som to dala! Noha
drží, srdce tiež ostalo tam, kde malo, pľúca neskolabovali... Som neskutočne
šťastná a neskutočne hrdá. Celý život bolo moje druhé meno Lenivosť,
neznášala som pohyb, najradšej som sedela pri telke... A včera toto.
Neviem, ako to mám opísať... Druhým ľuďom som nepotrebovala dokazovať nič, ja
som potrebovala dokázať sebe, že mám na to, aby som 2 hodiny išla na plné pecky
a zabehla to. A ono sa to fakt stalo.
Týmto dlhatánskym príspevkom som
sa vám nechcela v žiadnom prípade vychvaľovať. Chcela som vám len ukázať,
že medicína nie sú len knihy a sedenie na zadku. Medicína je o manažmente
času a o tom, že ak niečo milujete, čas si na to nájdete. Taktiež som
vám chcela ukázať, že ak po niečom túžite, veríte tomu a makáte, dokážete
to. Veď aj ja som predsa kedysi beh neznášala a pozrite... :)
S pozdravom,
Medička z Martina
Komentáre
Zverejnenie komentára