Aj keď som úvod k tomuto
článku mala napísaný už nejaký ten piatok (vážne), tak som sa rozhodla, že
napíšem nový. Čo ma k tomu prinútilo? Zúfalstvo predsa. Je druhý týždeň
výučby a ja už teraz neviem, kde mi hlava stojí. Blížia sa pitvy
a tisíc vecí, ktoré na ne musím vedieť, do toho ešte každo-týždňové testy
z fyzioly a biochemky. Keďže sa snažím udržovať fit aj mentálne aj
fyzicky, tak do toho všetkého sa snažím zladiť ešte aj chodenie do fitka
a ako sa tak blíži MMM v Košiciach, tak vrcholí aj môj polmaratónsky
tréning. S týmto všetkým, čo som si navarila, je fakt sranda stíhať
všetko. Nie je to nemožné, no jednoznačne je to trošku náročnejšie ako keby som
len celé dni chodila do školy a domov a potom celé poobedia presedela na
zadku pri knihách. Nesťažujem sa, len sa snažím ukázať, že sa dá všetko, keď sa
chce, no treba sa pripraviť na určitú dávku adrenalínu, či to všetko dáte. :D
Ako tu tak sedím s kotlíkom
čaju (má pol litra, to preto to pomenovanie), do izby mi presvecujú teplé
slnečné lúče (asi posledné tohto roka) a počúvam indie/folk/pop playlist
na zrelaxovanie pred tým, ako sa deň opäť rozbehne do blázinca, tak mi po ume
behá jediná vec. Ako mi bolo minulý mesiac – žiadne učenie, pohodička,
cestovanie krížom-krážom. Vy si pravdepodobne predstavíte prázdniny, ja si však
predstavím prázdniny a moju výskumnú stáž v Taliansku. A práve o nej
by som vám chcela čo-to zreferovať v tomto príspevku.
Ako prvé vám určite napadne, že
ako som sa preboha dostala na stáž keď som len toť skončila prvý ročník. Nuž,
práve pre takých ako som ja (+druhákov) sú určené výskumné stáže. Vyberiete si krajinu,
mesiac, kedy chcete ísť na stáž (ak vám nebol už vopred pridelený), dostavíte
sa tam a budete pracovať na projekte – simple as that. S tým, ako však
prebieha výučba na našej fakulte sú jediné mesiace, kedy máte ako-takú šancu
ísť na stáž, júl a august (a aj to len v prípade, že budete veľmi
disciplinovaný a porobíte si skúšky včas). Ale poďme pekne po poriadku...
Na to, aby ste sa na výskumnú
stáž dostali, musíte najskôr chcieť a pokiaľ ste tento prvý krok splnili,
tak potom na vás čaká test z angličtiny. U nás má celý tento proces
na starosti MKM (Martinský Klub Medikov), čiže pochopiteľne musíte byť členom,
aby ste niekam mohli vycestovať. Čo sa týka testu, tak tam si vás preklepnú zo
všetkého možného a neskôr je podľa výsledkov zostavený poradovník. Minulý
rok, keď som robila testy ja, tak bolo na výber 8 krajín, čo znamená, že 8
šťastlivcov postúpilo do ďalšieho „kola“, kde sme si tieto krajiny
prerozdeľovali. Človek, ktorý bol v poradovníku prvý si vyberal svoju
krajinu ako prvý, a tak to išlo aj ďalej. Ja som bola siedma, a tak
som si myslela, že dovtedy sa všetky (pre mňa) dobré krajiny rozchytajú
a ja nepôjdem nikam (samozrejme v tomto štádiu ešte môžete stáž
odmietnuť bez nejakých problémov, ešte ste sa k ničomu nezaviazali, veď
ste len napísali test).
Usmialo sa však na mňa šťastie
a v čase, keď som si vyberala ja ešte boli v ponuke Taliansko,
Portugalsko a Brazília (jedna slečna predo mnou odmietla, preto zostali
ešte tri). Podľa čoho som vyberala? Samozrejme, vy si pre vašu stáž môžete
vybrať destináciu, ktorá je vám sympatická z cestovateľského hľadiska
(ísť. napr. do takého Japonska alebo Mexika musí byť splnený sen), no potom je
tu háčik – transport do danej krajiny si platíte z vlastného vrecka. Čiže
áno, ísť do Japonska je sen, no faktúra za letenku už z tej kategórie nie
je (teda aspoň pre mňa nie). Z toho dôvodu som sa rozhodovala medzi
Talianskom a Portugalskom – obe majú čo ponúknuť aj z cestovateľského
hľadiska a cesta tam ma nebude stáť majland. Zvolila som Taliansko.
Po prerozdelení stáží podpíšete
zmluvu (toto všetko sa dialo ešte niekedy v októbri/novembri minulého
roka) a potom vás čakajú mesiace čakania, ktoré si budete krátiť tým, že
budete do vašej krajiny posielať rôzne formality. Odo mňa bolo všehovšudy
vyžadovaných 11 dokumentov (od najviac basic vecí ako kópia pasu až po
špecialitky typu karta všetkých vašich očkovaní alebo motivačný list). Okrem
toho si budete vyberať aj tri projekty, o ktoré by ste sa v čase
vašej stáže zaujímali a vaša hosťujúca krajina vám neskôr vyberie jeden
z nich. Bolo mi povedané, že čím skôr odošlem svoje papiere, tak tým skôr
sa dozviem, ktorý projekt (a de facto aj ktoré mesto) som dostala. Papiere som
odoslala v januári. Kedy som sa dozvedela, kam budú smerovať moje kroky počas
augusta? 1.júna. 1.JÚNA. To bol moment, kedy som prvýkrát prišla do kontaktu
s talianskou „lážo-plážo“ resp. „pohoda-klídek-tabáček“ mentalitou.
Ostatní ľudia z našej fakulty, ktorý išli na výskumné stáže do iných
krajín v tom čase už dávno vedeli, kam idú, kedy začínajú, už mali
pokupované letenky a vybavené iné potrebné veci, zatiaľ čo ja som sa ešte
len dozvedela svoje mesto (a projekt). Ešte v ten deň som rýchlo kupovala
letenky a lístky na vlak, pretože myslím, že nemusím vysvetľovať, že čím
neskôr si letenky/lístky na vlak v ITA kúpite, tým vás vyjdú drahšie.
(Spomenula som, že som sa neskôr dozvedela, že mnoho mojich priateľov zo stáže
sa svoje mestá podozvedali dokonca až v júli? 😊)
Ďalší gól prišiel zhruba dva
týždne po tom, čo som si vybavila transport. Mojim cieľovým mestom bola
Messina, prvé mesto, do ktorého sa dostanete, keď prechádzate
z pevninského Talianska na Sicíliu. Toto mesto nemá letisko, a preto
som hľadala nejaké iné alternatívy ako sa tam dostať. Nakoniec som to vyriešila
tak, že som letela z Viedne do Ríma, tam som mala stráviť pár hodín, aby
som si pobehala nejaké pamiatky a odtiaľ som sa vybrala nočným vlakom
priamo do Messiny. Znelo to dobrodružne a dokonca ma to ani nestálo celý
majetok. Dva týždne po nákupe lístkov a leteniek som bola pridaná do fb
skupiny, kde sme boli všetci stážisti, ktorí sme mali v auguste navštíviť
Messinu. Čo som sa dozvedela? Že alternatíva s Rímom je nešťastná voľba,
oveľa lepšie je letieť do Catanie (letisko na Sicílii) a odtiaľ busom do
Messiny. Respektíve, ak už chcete ísť cez Rím, odtiaľ je oveľa lepšie ísť IC
rýchlovlakom do Villa San Giovani (posledné mesto na pevninskom Taliansku)
a odtiaľ trajektom do Messiny. IC vlaky, ktoré idú priamo Rím-Messina sú
totiž dosť naprd. V tom momente som mala tlak asi 200 a premkol ma
strach. Keď som počula o vlakoch naprd, tak sa mi hneď vybavili najstaršie
vlaky ZSSK a nevedela som si predstaviť, že by som tam mala prežiť 9 hodín
v noci. Taktiež ma chytali nervy, že prečo nám o týchto veciach
nedali vedieť skôr, keďže ja som svoj transport mala vyriešený už pred 2
týždňami. Nakoniec som si povedala, že to nechám plávať a snáď to dobre
dopadne (čo iné som mohla robiť, že).
Keďže moje prvé „skúsenosti“
s talianskou stranou neboli práve príjemné, tak som mala dosť veľké obavy,
čo ma bude čakať vtedy, keď do Messiny prídem. Nebola som práve nadšená
a začala som rozmýšľať, či táto stáž bol dobrý nápad...
Či to bol dobrý nápad sa dozviete
v ďalšom príspevku. Keďže som nechcela, aby ste čítali ságu o 4000
slovách z mojej stáže, tak som sa rozhodla, že vám to rozdelím na viac (zatiaľ
to vyzerá na 3) príspevkov, kde si budete môcť do hĺbky prečítať o každej
stránke tohto dobrodružstva.
Majte sa fajn.
S pozdravom,
Medička z Martina
Komentáre
Zverejnenie komentára