Ako na medinu?

Poviem vám to narovinu. Bez pridaných farbív alebo konzervantov. Medina. 3 fakulty. Cca. 7000 uchádzačov a približne 700 prijatých každoročne. Už len pomer záujemcov a tých skutočne lucky, ktorým sa aj podarí na medinu dostať je pomerne desivý, preto počet ľudí, ktorí aj reálne s MUDr. skončia radšej nespomeniem. Mnoho mladých ľudí si pomerne ľahko vypočíta, že na to, aby ste boli jedným z tých 10%, ktorí sa narodili pod šťastnou hviezdou a dostanú sa jednu z LF, je treba vynaložiť nemalé úsilie. Samozrejme, nájdu sa aj takí, ktorí sa doslova a dopísmena narodia tak, že na to aby sa na medinu dostali, nemusia ani len prstom pohnúť – stačí, že rodičia spolu aj s prihláškou na štúdium pošlú aj nejakú tú bankovku – tú fialovú s troma číslicami najmenej a potom sa (absolútne nečakane) ich detičky ocitajú nad čiarou. Čo však my ostatní, ktorí sa musíme/nemáme inú možnosť/chceme dostať na medinu vďaka našej hlave a nie vreckám rodičov?

Od prvej chvíle ako som prišla na gympel som bola rozhodnutá, čo chcem robiť po ňom. Bolo mi úplne jasné, že či sa mi to páči alebo nie, po gympli na výšku jednoducho ísť musím. A ja som vlastne aj chcela, pretože som vedela, že veľkou pani doktorkou môžem byť jedine s titulom. Titul pochopiteľne znamená, že ešte minimálne 6 rokov budem v spoločnosti klasifikovaná ako študent (ako niekto, kto je na tom tak biedne, že ešte aj vlaky má zadarmo) a predtým, ako si budem môcť predĺžiť život študentský sa budem musieť najskôr prehrýzť prijímačkami.

Napriek tomu, že som vždy bývala jednotkárka, vždy som si myslela, že som blbá na to, aby som sa dostala na takú školu ako je medicína. Škola č.1, o ktorú som mala záujem bola LF UK v Bratislave. Dôvod? Hlavné mesto? Veľa možností? Ďaleko od rodičov? Sloboda vo veľkom meste? Ale kdeže... Bratislava ma zaujímala len z jedného dôvodu – prijímačky sú robené takým štýlom, že každý blb má šancu ich spraviť. Pýtate sa ako? Kúpite si niečo, čo sa honosne nazýva „Podklady na prijímacie skúšky z chémie/biológie“ (najlepšie rok vydania predošlý oproti tomu, keď sa chystáte písať testy vy) a voilá, už sa len nabiflujete 1500 otázok (a ku každej 0-8 správnych odpovedí) z každého a je to.

V dnešnej dobe mi tento systém príde absolútne absurdný, ale verte mi, pred rokom som to brala ako niečo úplne normálne a niečo, čo mi nadmieru vyhovovalo. V Bratislave som natoľko videla svoju budúcnosť, že som sa rozhodla vraziť 150€ ešte aj do ich prípravných kurzov. Prípravné kurzy priamo na LF UK BA spočívajú zhruba v tom, že každý týždeň v sobotu (od januára do začiatku mája) si to zamierite do Nových teoretických ústavov na Sasinkovej 4 a počas 6 hodín sedenia na riti vám budú vyučujúci prednášať jednotlivé témy z chémie a biológie. Aby bolo jasno, rozum vám tam do hlavy nenalejú – je na vás, ako budete pristupovať k príprave. Je síce pravda, že sem-tam vás upozornia na nejaké tie záludné otázky (a s nimi spojené odpovede), ale tam vás nikto skúšať nebude a nikto vás nebude sekírovať, či ste sa na ten deň naučili. Pozitívum jednoznačne hodnotím v tom, že niekedy vôbec nie je naškodu, keď vám látku prednesie niekto nový. Určite poznáte ten pocit, keď vám váš vyučujúci z gympla mohol látku zopakovať aj 5krát a stále ste ju nevedeli. Neskôr vám ju vysvetlil iný a stačilo, aby vám to povedal inými slovami a vám sa v hlave rozsvietila žiarovka. Kurzy sa teda celkom zídu, ak ste ten typ človeka, ktorý chce veciam na maturu/prijímačky/wherever aj skutočne rozumieť, nebifliť sa len odpovede bez rozmyslu. Čo ma však rozosmialo je, že na internetovej stránke fakulty vám budú do hlavy tlačiť kaleráby, že vraj výklady budú robiť pedagógovia, ktorí sa AUTORSKY podielali na tvorbe otázok prijímačiek. Aby sme boli presní, každá knižka s podkladmi mala približne 7 autorov (všetko to boli kapacity bratislavskej fakulty, ktorí mali X titulov). Človeka, ktorý sa AUTORSKY podieľal na podkladoch sme na prednášku vychytali jedného – konkrétne jednu. Je mi úplne jasné, že ľudia s X titulmi pravdepodobne budú mať na robote aj iné veci, ako chodiť prednášať po víkendoch, ale tu ide o princíp a ja to hodnotím ako jednoznačne klamlivé informácie za účelom nabaliť si vrecká. Osobne si myslím, že kurz mal svoje výhody, ale keď sa na to pozerám spätne, podľa mňa sa to dá zvládnuť aj bez neho...   

Som si istá, že ste počuli o rôznych receptoch, ako sa dostať na medicínu, ale ja vám poradím len jeden – učte sa. A nemám namysli len učenie sa otázok. Počula som dokonca o takých prípravných kurzoch, kde vás skúšajú, každý týždeň píšete testy zostavené z podkladov a vetu, ktorú tam započujete every now and then, je „Neuč sa do školy/na matury. Uč sa na prijímačky.“ Veľmi ľahko sa potom stáva, že z jednotkára je zrazu v škole štvorkár, pre ktorého je však zmysel života to, že na prípravných kurzoch mal v teste chybovosť 0,5%. Stratégia je to celkom dobrá, lebo títo ľudia majú naozaj dobrú úspešnosť v dostávaní sa na školu. Tiež mi preblesklo mysľou, že by som to mohla skúsiť, ale potom mi jeden chalanisko (z 2.LF UK v Prahe mimochodom) povedal, že je možné učiť sa aj do školy, aj na matury, aj na prijímačky a učiť sa to všetko poriadne. Áno, vždy sa nájdu ľudia, ktorí vám budú tĺcť do hlavy, že ser na školu, ser na maturu, veď aj tak ti tie známky nikam nejdú, ale prečo zo seba posledný rok na strednej robiť debila keď nemusíš? Koniec-koncov, tie prijímačky sú zo stredoškolskej látky.:) Pamätám sa, ako som raz ráno v sobotu cestovala do Bratislavy a zhodou okolností som si vypočula rozhovor dvoch ľudí, ktorí tiež cestovali tam, kam ja. „Ja sa učím na tie prijímačky od leta,“ povedala slečna, „Ja som začal ešte skôr,“ odpovedal jej kamoš. A ja som sa len neveriacky dívala. Kámo, prvýkrát som podklady otvorila cez Vianoce 2016 a ajhľa, po prijímačkách v júni 2017 ma prijali všade, kam som si dala prihlášku a ešte som si aj udržala priemer 1,00 v škole, na mature detto. 

Náhoda? Začiatočnícke šťastie? Nie, len poctivá robota a disciplína. Posledný rok bol naozaj o tom, že nedeľa až štvrtok som sa učila do školy/na matury, piatok-sobota prijímačky. Stále dookola, ale viete čo? Stálo to za to. Medzičasom som si ešte vždy našla čas na cvičenie, robotu okolo domu... Každému želám zažiť ten pocit, keď sa pozriete na výsledky prijímačok, uvidíte svoje meno nad čiarou a viete, že ste nemárnili čas, keď ste sa učili. Som toho názoru, že keď niečo naozaj chceš, tak si na to čas nájdeš. V časoch mojej najväčšej slávy som vstávala o 5:00, do 6:30 som sa ráno ešte učievala, potom cesta do školy, vyučko, príchod domov, cvičenie a opäť učenie. Niekto sa možno chytá za hlavu, ale opäť, keď niečo chceš, musíš máknuť. Všetko je to len o manažmente času a vašej ochote urobiť niečo pre svoju budúcnosť (bez ohľadu na to, ako ohrane to znie). Taktiež si treba uvedomiť, že ak nie si ochotný posedieť si trošku nad knihami, čo chceš robiť na medicíne? Medina je primárne o tom, že si nabrúsiš zadok a nad tými knihami si chvíľu posedíš (a to hovorím po 2 týždňoch výučby). Samozrejme, dá sa to aj bez toho, ak ideš na výšku na to, aby ťa vyhodili, nech sa páči.

Takže aby som to zhrnula. Na to, aby ste sa dostali na medinu treba 2 veci: buď bohatých rodičov, alebo niečo mať v hlave (málokedy sa stáva, že decká majú oboje, česť výnimkám). Ak patríte do tej druhej skupiny (alebo by ste chceli), na pol roka si treba namazať mozgové závity, vybudovať si sústredenosť a trpezlivosť usedieť pár hodín na jednom mieste a ja vám vravím, dá sa to. Len treba máknuť.

Medička z Martina

P.S. Detailnejší článok o priebehu samotných prijímačiek v BA aj MT už je v procese výroby. Ak by ste mali záujem o nejaký ďalší, dajte vedieť...:)