Medička z Martina

Pozn. autorky: Klamlivý názov alebo skôr pokus o názov, ktorý má šmrnc. Prvé DVA mesiace na medicíne by nezneli tak cool... Nehovoriac o tom, že americkí vedci zistili, že každého zaujíma, čo sa deje v PRVÝ: deň/ mesiac/ rok... To, čo je potom už netrápi nikoho. (Amerických vedcov som si samozrejme vymyslela, ale poznáte to, ľudia veria všetkému, čo americkí vedci zistili). Aby som ale povedala úplnú pravdu, tak tento článok by som bola pridala aj skôr, ale môj počítač sa rozhodol nespolupracovať. Pred dvoma týždňami sa jeho pevný disk na mňa vykašľal, od vtedy som obvolávala servisy a oživenia sa dočkal až včera. Dvojtýždňový stav kómy sa však nezaobišiel bez vedľajších diagnóz a počítač skončil s amnéziou – konkrétne som prišla o všetky dáta, ktoré som v ňom kedy mala. To zahŕňa aj príspevky na blog, ktoré som mala nachystané a čakali na uverejnenie. Preto odvčera píšem ostošesť a zachraňujem, čo sa dá.   Veľmi rada by som vám pri...

Dočkali ste sa! Nový príspevok je tu – i keď jemne nasiaknutý antibiotickým oparom, lebo povedzme si úprimne, tento martinský vzduch nemá tropické črty ani zďaleka. Pôvodne to začalo ako nevinný kašeľ, na ktorý by stačili aj voľnopredajné lieky, no karma je karma, nakoniec to skončilo ako zápal nosohltana hodný víkendovej pohotovosti. S malou dušičkou som klopala na dvere a modlila sa, aby ma nevyhodili – s kašľom sa predsa na pohotovosť nechodí. Nakoniec mi bolo povedané, že s banalitami typu kašeľ sa nechodí jedine na urgent, na pohotovosti ma privítali s otvorenou náručou... Nasadili antibiotiká (môj hrubý odhad je, že nejaké ekrazity, keďže lekárka hneď odporučila aj probiotiká) a ja som celá spokojná (vrámci možností) šla domov. Nadopovaná liekmi a naliata čajíkmi sa momentálne cítim len na 2 veci: buď driemať alebo prespať pol života. Keďže je mi jasné, že naučiť sa nenaučím asi nič, tak aspoň som vytiahla notebook a idem si trochu pos...

Poviem vám to narovinu. Bez pridaných farbív alebo konzervantov. Medina. 3 fakulty. Cca. 7000 uchádzačov a približne 700 prijatých každoročne. Už len pomer záujemcov a tých skutočne lucky, ktorým sa aj podarí na medinu dostať je pomerne desivý, preto počet ľudí, ktorí aj reálne s MUDr. skončia radšej nespomeniem. Mnoho mladých ľudí si pomerne ľahko vypočíta, že na to, aby ste boli jedným z tých 10%, ktorí sa narodili pod šťastnou hviezdou a dostanú sa jednu z LF, je treba vynaložiť nemalé úsilie. Samozrejme, nájdu sa aj takí, ktorí sa doslova a dopísmena narodia tak, že na to aby sa na medinu dostali, nemusia ani len prstom pohnúť – stačí, že rodičia spolu aj s prihláškou na štúdium pošlú aj nejakú tú bankovku – tú fialovú s troma číslicami najmenej a potom sa (absolútne nečakane) ich detičky ocitajú nad čiarou. Čo však my ostatní, ktorí sa musíme/nemáme inú možnosť/chceme dostať na medinu vďaka našej hlave a nie vreckám rodičov? ...

A je to tu. Po troch mesiacoch prázdnin nadišiel ten deň, kedy sme oprášili viac-menej slušné oblečenie a išli na zápis na výšku. Pre niekoho klasika, niet sa nad čím vzrušovať. Ale čo prváci? Kámo, pre nich to je míľnik jako sviňa. Aj pre mňa bol. Keď už nie pre nič iné, tak aspoň pre tú hromadu papierov, fotiek, potvrdení od doktora a autogramov na súhlas s týmto, s hentým a s tamtým, čo sme odovzdávali. Keby sa boli pridali ešte blesky z fotoaparátov, tak by som sa cítila ako celebrita (v aule je skutočne červený koberec, keď už sme pri tom). V prváku na výške sa človek môže cítiť ako celebrita, no aj tak je mu to vlastne prd platné. Poviem to narovinu, v prváku si hovno. Pomerne vyhúkaný zo života, ešte vždy zvyknutý na mama-hotel a neklamme si, od cieľovej rovinky vzdialenej 6 rokov, kde sú všade naokolo transparenty „MUDr.“ máš ešte poriadne ďaleko. Keďže som wannabe-medička, logicky by moje záľuby mali zahŕňať fyziká...