Medička z Martina

Ahojte, Znova sa vám hlásim. Nový semester ešte nezačal, takže ešte nie som presýtená pojmov a dojmov a viem vám teda povedať, aké techtle-mechtle sa diali u nás v zime, kým to mám čerstvo v pamäti. Bude to také „filmové“ ohliadnutie sa (filmové preto, lebo bude krátke a asi aj dosť patetické), aby ste (sme) si urobili obraz o tom, ako to u nás vyzerá v „oddychovom semestri“. Áno, tretiacka zima sa u nás považuje za oddychový semester alebo teda darček za druhák. Po tom, ako sme v druháku potili krv, prichádza tretiak a jeho zima, kedy síce nebudeme potiť krv, ale nejaké tie potné škvrny pod pazuchami sa nám predsa len objavia (ale o tom potom). Ale začnime pekne po poriadku, nechcem vás miasť in medias res. Ako každý sme aj my nastúpili v septembri do nového ročníka (konečne nie medzi prvými, pretože nám o jeden týždeň skrátili semester a keďže koniec je fixný – sú to Vianoce – tak zmenu bolo badať ...

Ahoj všetci, Áno, som ešte nažive. Je mi jasné, že mnohí z vás si určite mysleli, že ma prešiel autobus, zhorela som vo vlaku ŽSSK alebo ma vyhodili zo školy (a de facto teda nemám o čom písať tento blog). No dôvod, prečo som nepísala bol tak veľmi prostý, až sa zaň hanbím. V globále si neprídem ako až tak veľmi lenivý človek. Chodím všade možne pešo, cvičím, púšťam sa do všetkého možného bez reptania. Až na písanie... Tu som vyslovene lenivé prasa. Kedysi som písala do novín, školských časopisov, moje poviedky to dotiahli na medzinárodné súťaže. No tam išlo o to, že vždy som mala nejaké deadlines, ktoré som musela spĺňať a preto boli momenty, kedy som sa musela do písania aj trošku nútiť. Výsledný produkt tomu niekedy zodpovedal, niekedy nie, no každopádne som vždy napísala všetko načas. Pri blogu nemám žiadne termíny, je to len o mne, ako sa rozhodnem, čo a kedy pridám, a práve to je tak trošku kameňom úrazu. Blog som nezakladala...