Medička z Martina

Poviem vám to narovinu. Bez pridaných farbív alebo konzervantov. Medina. 3 fakulty. Cca. 7000 uchádzačov a približne 700 prijatých každoročne. Už len pomer záujemcov a tých skutočne lucky, ktorým sa aj podarí na medinu dostať je pomerne desivý, preto počet ľudí, ktorí aj reálne s MUDr. skončia radšej nespomeniem. Mnoho mladých ľudí si pomerne ľahko vypočíta, že na to, aby ste boli jedným z tých 10%, ktorí sa narodili pod šťastnou hviezdou a dostanú sa jednu z LF, je treba vynaložiť nemalé úsilie. Samozrejme, nájdu sa aj takí, ktorí sa doslova a dopísmena narodia tak, že na to aby sa na medinu dostali, nemusia ani len prstom pohnúť – stačí, že rodičia spolu aj s prihláškou na štúdium pošlú aj nejakú tú bankovku – tú fialovú s troma číslicami najmenej a potom sa (absolútne nečakane) ich detičky ocitajú nad čiarou. Čo však my ostatní, ktorí sa musíme/nemáme inú možnosť/chceme dostať na medinu vďaka našej hlave a nie vreckám rodičov? ...

A je to tu. Po troch mesiacoch prázdnin nadišiel ten deň, kedy sme oprášili viac-menej slušné oblečenie a išli na zápis na výšku. Pre niekoho klasika, niet sa nad čím vzrušovať. Ale čo prváci? Kámo, pre nich to je míľnik jako sviňa. Aj pre mňa bol. Keď už nie pre nič iné, tak aspoň pre tú hromadu papierov, fotiek, potvrdení od doktora a autogramov na súhlas s týmto, s hentým a s tamtým, čo sme odovzdávali. Keby sa boli pridali ešte blesky z fotoaparátov, tak by som sa cítila ako celebrita (v aule je skutočne červený koberec, keď už sme pri tom). V prváku na výške sa človek môže cítiť ako celebrita, no aj tak je mu to vlastne prd platné. Poviem to narovinu, v prváku si hovno. Pomerne vyhúkaný zo života, ešte vždy zvyknutý na mama-hotel a neklamme si, od cieľovej rovinky vzdialenej 6 rokov, kde sú všade naokolo transparenty „MUDr.“ máš ešte poriadne ďaleko. Keďže som wannabe-medička, logicky by moje záľuby mali zahŕňať fyziká...