Medička z Martina

Ahojte! Po dlhšej odmlke som konečne tu. Je to už viac ako mesiac od toho, čo som dala zbohom 2. ročníku a mohla si na instagram hodiť krásne otrepanú story: „2/6 ☑ .“ Vôbec to nebolo o tom, že by som sa chcela chvastať, alebo že by som chcela spôsobovať nervy mojim spolužiakom, ktorí ešte neskončili... Skôr som chcela dať najavo na všetky hory a doly, že po semestri ako vystrihnutom z psycho trileru, som konečne voľná a môžem ísť von s priateľmi, bez výčitiek, s prázdnou hlavou. Že nemusím kalkulovať ako bláznivá, koľko času na učenie mi ostane, ak by som dala prednosť kamošom a zábave pred tými poondenými bichľami. Že prichádzajú 2 mesiace, kedy budem zase bezstarostná, typicky pošahaná ja, žiadne testy, žiadne skúšky, žiadny idioti, ktorí by sa mi na túto horskú dráhu snažili dať ešte viac stúpaní alebo držkopádov. Je to síce už mesiac, no mne to ešte vždy nedochádza. V kútiku duše ešte vždy rozmýšľam, či je to fakt reali...